To, že sa dnes na píšucich ľudí útočí, považuje za vzburu slovenskej iracionality. Hovorí, že s extrémistami sa nediskutuje a už vôbec pri tom nehľadí na slovník. Hnevá ho priemernosť, ale verí, že ľudia sa presýtia nezmyslami a nastane návrat ku klasickým médiám. Aj keby sa označeniu rozhnevaný mladý muž asi bránil, ťažko dnes nájdete medzi súčasnou slovenskou inteligenciou nahnevanejšieho a zároveň kriticky autentickejšieho človeka ako je on. Briskný v slovníku, neúnavný v tom, čo robí a najmä, premýšľajúci. Teológ a publicista, MICHAL HAVRAN.

MODERNÉ SLOVENSKO VS. CHOROBA PRIEMERNOSTI

Ako sa Vám momentálne žije, dýcha, pracuje na Slovensku?

Mne veľmi dobre. Slovensko je výborná krajina na prácu, lebo sa tu nič iné nedá robiť.

Iba pracovať?

Hej.

Ale Vy by ste okrem toho chceli asi aj niečo iné. Čo by bol ten ideálny stav?

Aby sa tu dalo aj žiť.

...rozhovor preruší okoloidúci Palo Čejka, ktorý sa s Michalom začne baviť o obálke jeho pripravovanej novej knihy...

Tohto som sa trochu bála, že keď budete takto verejne vystavený, ľudia Vás budú spoznávať a trochu mi to kaziť...

Tak môžem si dať okuliare..

Nemyslím, že to pomôže, ale späť k Slovensku.

Ja mám Slovensko strašne rád. A vždy keď môžem, tak veľmi veľa po Slovensku cestujem. A práve preto viem, že má zmysel tu byť.

Vo Vašich textoch dávate zo seba von niečo iné.

Tak lebo ja nie som sacré, nerobím propagandu ani marketing, premýšľam o krajine. Nie som viazaný takými tými životnoštýlovými koučingami, aby sme stále žili v ilúziách ako je všetko dobré a úspešné, a že stačí si pod sprchou 100x ráno povedať, že dnes budem úspešný... Takto to nefunguje a ja takýmto veciam neverím. A myslím si, že literatúra a žurnalistika sú na to, aby upozorňovali na veci, ktoré v spoločnostiach najviac nefungujú. Na ten zvyšok je marketing.

Takže Váš nástroj na boj je slovo.

Ale ja nebojujem. Viete čo myslím. Nechcem, aby to vyznelo tak, že si tu vediem nejaký džihád. Nie. Ja si proste len tak píšem.

Keď sa ale človek nejako tak interpretačne pozrie na Vaše texty, predsa len z nich cíti hnev.

Tak áno, sme nahnevaní. Ale nie je to deštruktívny hnev.

Ale cítiť z toho nejaké burcovanie, plápolajúcu pochodeň (smiech)

To nevieeem, to ja už nechcem hodnotiť, čo ide z tých textov...áno, som na mnohé veci nahnevaný, ale nie som sám.

Čo Vás najviac hnevá?

Roky ma na Slovensku hnevá jedna vec. Také to sebauspokojovanie sa s čiastočnými úspechmi. Priemernosť. Najlepšie to bolo vidieť nedávno, po nejakom zápase s Anglickom. Neveril som vlastným ušiam keď komentátori hodnotili ako veľký úspech remízu. Podľa mňa toto odhalilo do veľkej miery podstatný obraz o mentalite Slovenska.

Takže by sme sa mali porovnávať vždy s tými najlepšími?

Samozrejme! To je jediná vec, ktorú majú mať moderné európske krajiny na programe! My sa nemáme čo porovnávať s krajinami, ktoré mali inú štartovaciu pozíciu ako my. A my sme mali možno jednu z najlepších. Čo sa týka životnej úrovne ľudí, možnosti pracovať a podobne. Žijeme v časti sveta, v ktorej žije iba 6 percent obyvateľov. A to, že nie sme schopní zúročiť v náš prospech, že žijeme v mieri, máme pitnú vodu, antibiotiká, školstvo, a napriek tomu tlačíme krajinu do nejakého pofidérneho modelu, to nechápem.

Aké by malo byť Slovensko, aby ste Vy ako Michal Havran boli spokojný?

To si ja netrúfam povedať, ale myslím si, že Slovensko už dávno do veľkej miery modernou európskou progresívnou krajinou aj je. Krajinou, kde ľudia chcú žiť, pracovať, mať deti, ale my stále nevieme premieňať šance. Remíza je úspech...

Vďaka čomu je Slovensko krajinou, akú ste popísali?

To sú ľudia. Aj tu na tejto ulici (sedíme na Nedbalovej, poZZn.) sú hneď traja, aha! Režisér Jonáš Karásek, spisovateľ Peter Balco, vydavateľ Kali Bagala. Traja špičkoví ľudia. To sú ľudia, ktorí ťahajú krajinu dopredu.

V čom sú potom tie najväčšie problémy? Okrem uspokojenia sa s priemernosťou?

Dnes? Dnes sú bohužiaľ najväčším problémom Slovenska politici. Buď reprezentujú svet 19.-teho storočia, dokonca obdobie spred tereziánskych reforiem, alebo žijú v úplne odlišných svetoch, ktoré nemajú nič spoločné s realitou. Nám často nadávajú, že sme izolovaní, že žijeme v kaviarni, a také tie nezmysly, no pritom oni sami žijú akoby detašovane a v rozpore s 21. storočím. A ani sa mi o tom už pravdupovediac nechce rozprávať, však je to notoricky známe, všetci to vedia, ľudia sa nahnevajú, keď sa o tom hovorí, a mne sa už nechce ani používať tie slová ako zlodeji, klamári...je to akoby celá kasta, ktorá krajinu ťahá zlým smerom.

Ako k tomu došlo, že sa z politiky namiesto excelentnej disciplíny stalo toto?

Na Slovensku je to aktivita priemerných, to je ten problém. Ale teraz si už fakt musím objednať. (odchádza objednať si...)

....podarilo sa?

Hej, hej podarilo. :)

Môžeme sa teraz vrátiť k tým „zásadným“ otázkam, ktoré Vás ako sa mi vidí, už aj tak trocha otravujú. Nezdá sa Vám, že je v tom nejaký antagonizmus? Nemali by ste byť pre veci, o ktorých píšete zápalený 24 hodín denne?

Čo ja viem. Ale tak ja nie som v kampani, to je iba časť mojej práce. Dopísal som román, robím televíziu, kabaret..

Ako sa teda primárne vidíte? Ako kto?

Neviem, ako človek, ako chalan z Bratislavy, ktorý sa tu narodil, vyrastal, vrátil sa.

A ako spisovateľ?

Tak ako v dnešnej dobe, ako všetko.

O čom bude Vaša nová kniha?

To sa nehovorí.

Akože nie?

Tak je to román o Bratislave.

A kedy výjde?

Na jeseň.

..rozhovor opäť preruší stretnutie s Michalovým známym, bavia sa o tom, že večer bude Kabaret, Havran ho naň pozve s tým, že ho dá na guest list...

Tak a toto sú tie kamarátšafty v priamom prenose :)

Hej hej. :)

Funguje to na všetkých úrovniach potom, nie iba medzi politikmi. Nerozmýšľali ste niekedy o tom? Lebo ja osobne to riešim, tieto veci. Že, na akej úrovni to je v poriadku, a na akej už nie.

Tak ja neviem, podľa mňa, keď si človek robí vlastnú šou, tak ako vy keď upečiete koláč a niekomu dáte zadarmo, tak podľa mňa to je v pohode nie, či?

Okej, len som to chcela počuť od Vás.

Neviem, ja som rád keď prídu ľudia ktorých si vážim, ako tento môj známy, renomovaný režisér, a takému človeku proste rád z priateľstva ponúknem miesto. Tak ako autor kníh má nárok na niekoľko autorských výtlačkov. Nehovorím Janovi Faklovi, že ja ťa dám na guest a ty mi za to neviem čo...

Rozumiem.

MÉDIÁ AKO SVEDECTVÁ NAŠICH ŽIVOTOV

Okrem toho, že píšete eseje pre SME, hovorenej esejistike sa venujete aj v RTVS. Máte tam pri práci voľnú ruku?

Mám. To musím povedať aj v súvislosti s tým, čo sa deje. Súčasný manažment RTVS bol vždy maximálne ústretový. Bez nich by nevznikli relácie, ktoré sme točili v Londýne alebo Berlíne. Keby nepochopili, že je veľmi dôležité dostať na Slovensko spoločenskú diskusiu z tých naozajstných spoločenských centier európskej kultúry, tak by sa to nepodarilo.

Majú ešte médiá zmysel? Aj Vy sám ste teraz už médiom a ľudia práve skrze Vašu osobu a jej autoritu dôverujú viac informáciám, ktoré im ponúkate. Napríklad kedysi boli v televízii len ozajstní machri, ku ktorým sme vzhliadali. Dnes je ťažoba hodnotenia kvality vysielania len a len na divákovi. Sám si musí byť filtrom. Je v takej sitácii ešte priestor pre nezávislé médiá, alebo sa presunieme k modelu konkrétneho jednotlivca ako značky a záruky dôveryhodnosti?

To sa už deje, to máte pravdu. Je úplne jednoznačné, že televízie sa z takého elitného média posúvajú k zábave a deje sa to bez ohľadu na to, kto je majiteľ, pretože cieľom je udržať si sledovanosť. Ale zároveň si myslím, že ľudia sa presýtia tými nezmyslami, ktoré sú aj na internete, aj na sociálnych sieťach. Že sa naozaj postupne vrátia k veciam, ktoré sú verifikovateľné a majú nejaký štýl a obsah.

Preto si myslím, že nastane niečo ako návrat ku klasickým médiám, ktoré majú stále kompetenciu, ktorú internet nemá. Že tam sedia nejakí kvalifikovaní ľudia, ktorí dokážu vyskladať ako ten svet vyzeral dnes a ako vyzeral včera a vedia nájsť mieru toho, čo všetko tam má byť. A keď vy si prečítate veľké európske noviny, viete, že na 80 percent to tak aj včera vyzeralo. A to je vec, ktorú všelijakí hentí pošukovia nechápu. Myslia si, že môžu hocičo hocikde vešať, ale to nevydáva obraz o svete. Lebo médiá okrem toho, že analyzujú, sú aj svedectvom našich životov.

S otcom som si prezeral noviny, ktoré vydávali na britskej výletnej lodi v 40.tych rokoch. Tam sú neuveriteľné veci! Zrazu sa mi normálne vyjavil deň na tej lodi, deň, v ktorý sa oni vtedy plavili. A to bol obyčajný palubný denník! Takže mali naozaj veľký talent, aby identifikovali, čo je dôležité a čo nie.

A my stále žijeme vo svete, kde sú niektoré veci menej dôležité alebo nedôležité. To si strašne veľa ľudí neuvedomuje, že na to treba brutálny talent. Noviny sú vlastne v prvej línii organizácie sveta. A to, že dnes sa na reportérov a píšucich ľudí útočí, to je vzbura slovenskej iracionality, ale aj celkovo v Európe. Žijeme vo veľmi komplikovanom svete a paradoxne sa útočí na ľudí, ktorí sú vlastne len pešiakmi organizácie chaosu. A to sú ľudia z médií.

Čo je pre Vás pravda? Veľmi ťažko sa totiž debatuje s ľuďmi z „opačného brehu“, ak pre nich neplatí žiadna logika a overené fakty. Aký je podľa Vás nástroj na boj s týmto?

Ťažká otázka, nevďačná. Nad niektorými treba mávnuť rukou regulérne, lebo nemôžete sa rozprávať s každým bláznom, pri všetkej úcte k ľuďom. Ak to má ale nejaké politické ašpirácie, tak to treba normálne politicky porážať. Slovenskí politici majú jednu neuveriteľnú vlastnosť, nedokážu povzbudiť ľudí, ktorí tu žijú. Spája ich vlastnosť v štýle- radšej sa ukryme, radšej prečkajme, taká tá neochota konfrontovať sa s dejinami, so svetom, však nejako to dáme. My nemusíme nič robiť, to sa nejako spraví, nejako to dáme. Také strašné abstrakcie. A ľudia keď nebudú žiť vo výkonnej spločnosti, opustia ju. Ak prestanete dôverovať všetkým štruktúram, ktorým by ste mali, tak hľadáte nejaké neviditeľné štruktúry. To je nejaký klinický mechanizmus.

Máte Vy ambíciu ísť do politiky?

Nie. Vôbec. Mňa politika vôbec nezaujíma. Ľudia sa ma to stále pýtajú, ale nie, lebo si nemyslím, že musíme byť všetci politikmi na to, aby sa krajina zmenila. Vy robíte svoju robotu, ja robím svoju robotu.. Keď budeme všetci robiť svoju robotu, tak tá krajina môže byť v inom stave.

Keby všetky veci, ktoré teraz na Slovensku kritizujeme pominuli, čo by ste robili, o čom by ste písali?

Žiadna taká krajina na svete neexistuje.

Takže potom je to pre Vás dobré nie?

Že by som ako nemal čo robiť? (smiech)

Áno, že Vám to naháňa aktivitu.

Tak ja by som potom samozrejme ležal na pláži. Išiel by som do Karibiku, a tam by som už písal iba fikciu. Ale samozrejme takáto vec nikdy nebude a nikde na svete ani nebola. Krajiny, ktoré považujeme za modelové a za prosperujúce a úplne vymakané, potom o nich zrazu zistíte, že je všetko inak. Viď severské kriminálky. To je najlepšia sonda do myslenia ľudí, a na tom vidíte, že prosperita zasa generuje iné problémy. Ale my nie sme ani tam!

Je taká teória. Najprv to samozrejme napadlo mne, ale potom som zistila, že aj nejakému Francisovi Fukujamovi...

Francis Fukujama, no...

...ktorý presne toto spomína, že jedného dňa by všade boli liberálne demokracie, neexistoval by žiaden útlak, ale ľudia by aj tak mali tendenciu bojovať pre samotný boj.

Hej, to je taký Fukujamov solipsizmus. Neviem, podľa mňa je v tomto už prekonaný. Veľkým „čelindžom“ ľudstva je usporiadanie pomerov na Zemi a hľadanie exitovej stratégie na opustenie planéty. To je tá vec, ktorú tu riešia teraz generácie.

Ako to vnímate Vy, čoby absolvent teológie? Umelé inteligencie a podobné veci?

Vylepšovanie je veľká téma, ktorou sa všetci zaoberajú. Postupne odchod človeka z materskej planéty. A my tu riešime, aké logo má mať televízia. (smiech)

..rozhovor tentoraz preruší Mila Haugová, ktorá sa pri nás zastaví a pochváli Michala a jeho prácu, páčia sa jej najmä zahraničné vydania jeho relácie..

KULTÚRA JE VŠETKO

Čo by boli také dva,tri zákony, ktoré by pomohli skultivovať Slovensko?

Isak Asimov, tri zákony robotiky.

Jedine?

Neexistuje na to univerzálny recept.

Je jedným z tých základných problémov Slovenska problém s kultúrou?

Áno je. Lebo veľká časť verejnosti aj politickej reprezentácie si myslí, že kultúra je buď showbiznis alebo sú to ľudové tance. Oni nevedia, čo je kultúra. Že kultúra je vec, ktorá vznikla pri pohrebných rituáloch, že to je náš spôsob ako sa vyhraňujeme voči smrti. Oni tomuto nerozumejú, lebo sú nevzdelaní, alebo im to nikto nepovedal, alebo pre to nemajú cit. Kultúra je vec, bez ktorej nedokážeme žiť. Nedokážeme. Kultúra je všetko. To nie je len to, že ľudia dotiahnu niečo do konca, uorbia nejaké divadelné predstavenie, to je spôsob, ako spolu žijeme. Lebo my ako civilizácia stále zápasíme o prežitie, stále musíme dokazovať, že sme živí a potrebujeme sa vyhraňovať voči smrti, a to je kultúra.

Čo je pre Vás na Slovensku kultúra a umenie? Ktoré Vás oslovuje?

Toho je veľa, ale kultúra je tým najväčším dôkazom životaschopnosti krajiny. Už aj v malých mestách nájdete zaujímavé veci. Bolo by zle, keby sa to dalo vymenovať, a vlastne v tom, že to neviem, v tom je to super. Kamkoľvek dnes prídete, natrafíte na ľudí, ktorí už pochopili, že kultúra je to, že žijeme, a že si to dokážeme medzi sebou hovoriť. Tento pocit je u tých ľudí veľmi silný. A keby naše politické reprezentácie boli normálne, tak by sa tým zaoberali. Lenže nie sú, lebo si všetci myslia, že sú nesmrteľní.

PROTI EXTRÉMIZMU AJ SUROVO A NEELEGANTNE

Dostaňme sa aj k extrémizmu, lebo je protipólom toho ako teraz funguje alebo nefunguje, alebo k čomu dospela aj časť našej kultúry. V podstate aj moje pnutie Vás osloviť vyplynulo z toho, že vo mne trochu zarezonovalo Vaše explicitné vyjadrenie sa na margo extrémistov počas debaty v Martine, ktorej záznam som si pozrela.

Ako „hnedučký“?

Hej.

Sa Vám to zdalo málo tvrdé hej? (smiech)

Nie to.. (smiech)

Lebo my o ňom inak rozprávame, medzi nami...

Ale, tak bavíme sa tu o kultúre..

Ale nie s ľuďmi, čo spochybňujú deportácie.

Okej, ale to ako s nimi hovoríte, dáva obraz o Vás.

No a?

Čiže v tomto prípade je to v poriadku, ak to slúži v prospech veci? Tak to vidíte?

Hej, sú ľudia, ktorí sú vylúčení zo spoločnosti, lebo oni celým svojím pôsobením robia všetko preto, aby tú spoločnosť zničili. To sú tí, čo neveria na víťazstvo kultúry, ale na víťazstvo smrti, a preto sa ja s nimi budem rozprávať takto. Lebo nechcem, aby sa už nikdy v Európe zopakovalo, čo sa stalo.

A nemôžete dať tento istý postoj najavo kultivovane?

Nie. To by bolo predstieranie.

Máte ten dojem? Lebo ja dokážem odsúdiť fašistu tak isto a použijem na to iné výrazové prostriedky.

A tak zase „hnedučký“...

Teraz tu nejde o slovíčkarenie Michal...

No však áno, ale ja opovrhujem nacistami, nehanbím sa za to. A som rád, že spolu so mnou aj státisíce ľudí. A tam nie je žiaden prieniek.

A čo hovoríte na Aurelovo Augustinovo, že nesúď človeka, ale súď hriech? Čo ak mnohí z tých ľudí nevedia, že konajú zlo? Netreba pomenúvať hriechy a súdiť zlo?

Treba aj to, ale treba aj izolovať nacistických politikov a rozprávať sa s ich voličmi. Ja som nikdy nenadával ich voličom. Vždy nadávam konkrétnym ľuďom, ktorí veľmi konkrétne mysleli veľmi konkrétne veci, za ktoré boli ich intelektuálni predchodcovia popravení. Tu sa nebavíme o nejakej malichernosti. Tu sa bavíme o ľuďoch, ktorí verejne, beztrestne a politicky spcohybňujú veľmi vážne výdobytky druhej svetovej vojny.

S tým súhlasím.

Tam hľadať nejakú mieru primeranosti jazyka je pre mňa irelevantná otázka. Som ochotný ísť do veľmi surovej konfrontácie s týmto, pretože nedopustím, aby títo ľudia mali vplyv na spoločnosť. Nikdy v živote! A takých je nás tu strašne veľa. Lebo toto nie je ich krajina. Boli porazení. Polovica z nich ušla, druhá polovica bola vo väzení, z tretej časti sa stali komunisti alebo čo, to je jedno. To nie je vec elegancie a sofistikovanosti, to je normálne konflitná situácia. To nie je, že vy ste sa pohádali, tak zožeňte si mediátora, nie, to sú nacisti, ktorí spochybňujú, že cez druhú svetovú vojnu ľudí vraždili v koncentračných táboroch! To nie sú partneri do diskusie. Existuje represívny aparát tohto štátu, ktorý sá hlási k odkazu SNP a má túto vec vyriešiť. Hentie „hliadočky“ povyrážať z vlakov. Lebo kde je potom nejaká autorita štátu?! Prečo ja platím dane, keď ma tu obťažujú nejakí traja holohlaví vo vlaku?! Čiže opäť sme pri zlyhávaní štátu.

Poviete mi Váš príbeh? Neviem, do akej miery chcete alebo nie. Spomínali ste, že Vaša rodina zažila deportáciu...

Áno, moji starí rodičia boli deportovaní v ´44tom. Za to, že vo svojom tatranskom hoteli ukrývali židovské rodiny. Boli udaní vlastným personálom. Prišiel pohotovostný oddiel Hlinkovej gardy z Popradu spolu s gestapom a zobrali ich do Dachau.

Takže je tam aj ten osobný rozmer.

Samozrejme, že je. Ale aj keby nebol.

Rozumiem. O tom sa nediskutuje.

Nie, s fašistami sa iba bojuje. Celý svet sa proti nim musel vojensky postaviť, aby ich porazil. To je iný level.

Možno sa teraz vyjadrím tak žensky, romanticky, naivne, poznáte asi historika Ivana Kamenca, možno aj jeho životný príbeh...

Hej.

On svoju osobnú skúsenosť vníma ako hendikep pre svoje povolanie historika, ako príťaž. Venuje sa práve problematike slovenského vojnového štátu, holokaustu atď. Hoci aj ľudsky, aj ako historik jasne pomenúva a odsudzuje to, o čo sa nacisti zasadzovali, predsa som ho nikdy nevidela hovoriť o nich tak, aby sa znížil na ich úroveň. Aj v jeho jednoznačnom odsúdení ich konania cítim láskavosť. Sú tie rozdiely v prístupe k veci otázkou charakteru?

Neviem, je to asi otázka naturelu, pán Kamenec možno nemal šancu zažiť nacistickú subkultúru v Bratislave v 90.tych rokoch. Ja tých chlapcov veľmi dobre poznám, ako tu vyvádzali.

Ale poznáte možno piatich chlapcov...

Nepoznám piatich chlapcov, ani dvadsiatich, ale tvrdé jadro. Ľudí, ktorí napádali, zabíjali, vrahov Daniela Tupého.

Poznáte vrahov Daniela Tupého?

Poznám ľudí, ktorí boli obvinení z vraždy D.T., a preto, že sa nenašla vražedná zbraň, nie sú odsúdení. To sú ľudia, ktorých poznám. Bavíme sa tu o fyzickej likvidácii ľudí. To nie je otázka štýlu. Veď sme normálne krajina, ktorá sa k niečomu hlási. Ak sa nehlási, tak ja sa odsťahujem, v pohode. Ale kým sa k tomu hlásime, tak to treba do dôsledkov potierať.

Podarí sa nám to?

To je druhá vec. Ja to budem robiť dokiaľ budem vládať.

Aby ste tu mohli žiť v mieri?

Napríklad. Naozaj nechcem, aby sme žili v konflikte, ale naozaj neverím...

..neveríte na „láskavý dialóg“ s nacistami. :)

Hej, v láskavý dialóg s nacistami neverím.

Je za toto, o čom sa tu bavíme zodpovedná aj cirkev?

(smiech) Chcete sa o tomto rozprávať?

Aj hej.

Cirkev na Slovensku nemá žiadnu úlohu. Vo formovaní mentality ľudí cirkvi už nehrajú žiadnu úlohu. To je normálne erózia.

Čiže čo formuje mentalitu ľudí aktuálne?

Ezoterizmus, new age, hovadiny z internetu, blbosti. To je hlavný zdroj slovenskej duchovnosti dnes. Ale môžu si za to sami. Keby ste si pozreli ich teologickú produkciu, tak je fakt zaujímavejšie čítať si internet. Aspoň ja by som to robil, na mieste tých potulných veriacich.

O KRÁSE

V čom vidíte krásu?

Čokoľvek poviem bude klišé. Mne sa proste páči keď je dobre uvarená káva. A keď si ľudia vedia pekne ušúľať cigaretu. To je dôležité.

To Vás tak akože rozochveje.

To ma nerozochveje, ale viem, že veci sú v poriadku.

A čo Vás rozochvieva?

Erik Satie ma rozochvieva, Monteverdi ma rozochvieva.

Majú tie veci nejakého spoločného menovateľa?

Presnosť.

To priblíženie sa k dokonalosti?

To hovoríte vy.

Ja sa iba pýtam.

Ja iba hovorím, že pekné je to, čo ľudia vedia robiť poriadne. Všetko.

Michal HAVRAN

Narodil sa v roku 1973 v Bratislave. Vyštudoval protestantskú teológiu na Univerzite Marca Blocha v Štrasburgu, kde žil jedenásť rokov. Doktorandom bol na École pratique des hautes études v Paríži. Ako publicista spolupracuje s denníkmi SME, Pravda a s agentúrami Associated Press a TASR. V roku 2012 vydal spolu s Marošom Hečkom knihu o mediálnej manipulácii s názvom Kandidát, ktorú neskôr pod rovnomenným názvom sfilmovali. Od roku 2014 moderuje pre RTVS reláciu Večera s Havranom. V bratislavskom klube Nu Spirit nepravidelne uvádza vlastnú talkshow Havranov kabaret. Externe moderuje aj pre Rádio Devín v SRo. Je zakladateľom a šéfredaktorom momentálne neaktívneho ľavicového portálu Jetotak.sk.

Napriek niekoľkonásobnému prerušeniu nášho rozhovoru bol Michal v odpovediach veľmi prítomný a zhovárali sme sa dobrú hodinu. Neskôr sme sa aj s priateľom stali súčasťou jeho kamarátšaftovania, lebo aj nás nakoniec pozval na svoj večerný kabaret. :)… — Napriek niekoľkonásobnému prerušeniu nášho rozhovoru bol Michal v odpovediach veľmi prítomný a zhovárali sme sa dobrú hodinu. Neskôr sme sa aj s priateľom stali súčasťou jeho kamarátšaftovania, lebo aj nás nakoniec pozval na svoj večerný kabaret. :) Od začiatku tvrdil, že budem rozhovorom asi sklamaná, a že on si vlastne aj tak iba melie svoje a o nič veľké sa nesnaží. Iba robiť dobre svoju robotu. Na margo avizovanej autorizácie len poznamenal, že nič meniť nebude a žiadne veľké európske noviny svoje texty na autorizáciu neposkytujú. Keď som mu úplne na začiatku cez facebook napísala, že by som sa s ním rada rozprávala, nevedel, že pôjde o interview na blog a v okamihu zistenia, že som pôvodom Košičanka, povedal, že sú to takí rázni ľudia. Ta su! Ta diky!

6) Teológ, publicista a spisovateľ Michal Havran