7)Teoretička fotografie, pedagogička a príležitostná kurátorka Michaela Pašteková
Estetiku nikdy nevnímala ako vedu o kráse. Tvrdí však, že žijeme v ére obrazov a teória vizuálnej kultúry je dnes dôležitejšia ako kedykoľvek predtým. Stále verí v revolučný potenciál fotografie, ale dodáva, že využívať jej moc aj treba vedieť. Máme podľa nej veľa odborníkov na všetko, ale iba málo skutočných filozofov. Hoci si vďaka statusu učiteľky ani nemôže vziať hypotéku, v učení sa našla, stále ju baví a napĺňa. Vysokoškolská pedagogička, teoretička fotografie a príležitostná kurátorka, ktorej ešte aj po šestnástich rokoch od ukončenia karéry detskej speváčky mnohí nepovedia inak ako Mandarinka Darinka, MICHAELA PAŠTEKOVÁ.
foto: súkromný archív M.P.
OD SPIEVANIA K ESTETIKE
“Žijeme v ére, keď sa do veľkej miery vyjadrujeme cez obrazy, fotografie, práve teória vizuálnej kultúry je možno ešte dôležitejšia ako kedysi. ”
Keď sa v mysli vrátim 25 rokov dozadu, vidím seba v detskej izbe, tancujúcu pred zrkadlom, fialový plastový delfín na krku, riflová vestička, v pozadí znie tvoja pieseň „Kam pláva tvoja posteľ keď spíš”...
(smiech)
...napriek všetkému to ani dnešnými očami nedokážem vyhodnotiť ako hrozné. Ako ty dnes vnímaš estetiku vecí, ktoré si vtedy robila?
Tiež s nejakým sentimentom alebo nostalgiou. ☺ Nehodnotím spätne, či to bola kvalitná hudba a dobré texty. Skôr to mám spojené s tým obdobím a zážitkami, koncertmi. Ale je pravda, že mi veľa ľudí, aj mojich kamarátov, ktorí už majú deti a zháňajú pre ne nejaké detské pesničky vraví, že sa k tej hudbe vracajú a vyťahujú napríklad Mandarinku Darinku. Alebo, že sa to decká učia v škôlkach. Vtedy si uvedomím, že Petrove texty boli vždy o nejakom príbehu, mali hlavu a pätu, pointu aj vtip. Skôr ma fascinuje, že dnes pre také 12-13 ročné deti nič podobné neexistuje. Ak, tak už rovno siahnu po hudbe, ktorú počúvajú aj dospelí.
Aká hudba sa ti páči teraz?
Skáčem od žánru k žánru, ovplyvňujú ma kamaráti, ak niekto niečo vytiahne, rada si to vypočujem. Počúvam aj tvrdšie, temnejšie veci, ale aj folk, mám rada silné speváčky, alebo kombináciu tvrdšej hudby a klavíra. Keď píšem, vyhovuje mi viac klasika alebo inštrumentálky.
Aké boli tvoje myšlienkové pochody v osemnástich, keď si sa rozhodovala kam na vysokú školu a skončila si pri estetike?
Vždy som inklinovala k humanitnejšiemu zameraniu, bavila ma práca s textom, vedela som, že možno niečo so slovenčinou, žurnalistika... Od žurnalistiky ma nakoniec odhovorili, mama mi poradila estetiku a zaujala ma. Skúšala som aj scenáristiku na VŠMU, ale nedávala som si veľké šance a ani ma nevzali. Spätne to hodnotím, že som lepšiu voľbu ani nemohla urobiť, lebo som mala super pedagógov, a najmä keď človek chcel, aj mu dali možnosť rozvoja.
foto: R.Tappert
Čo je pre teba estetika?
(smiech) Hm, neviem, či som sa niekedy nad tým zamýšľala...
Vynikajúca príležitosť, zamyslieť sa nad tým nad koláčom...
(smiech) Hej. Nikdy som asi estetiku nevnímala ako vedu o kráse, čo je jedna jej z hlavných definícií. Tým, že to pre mňa aj počas štúdia bola kombinácia teórie umenia a filozofie, asi ju vnímam skôr ako spôsob premýšľania o veciach, či už o umení, alebo o obraze, keďže sa teraz venujem fotografii. Ako istý spôsob zmyslového vnímania sveta, ktorý mi dáva určité nástroje alebo témy ako uchopiť vizuálnu kultúru. Keď som študovala, tak sa ma raz jeden kamarát pýtal, čo budem s tou estetikou robiť po škole, či budem aranžovať výklady. (smiech)
Ľudia to majú spojené so vzťahom ku kráse alebo niečomu peknému...
Hej.
Akú úlohu v tom celom zohráva vkus?
(rozmýšľa)
Vkusové štandardy dnes neexistujú, tak ako povedzme tie, ktoré sa cibrili v 18. storočí, preto je problém nájsť oporné hodnotiace kritériá. Spôsob hodnotenia sa dosť individualizuje a triešti. Kým kedysi boli aj v umení pravidlá súmernosti, alebo definície krásy, dnes sa to rozpadlo. Ale je tu istá tendencia vrátiť sa k tomu a aj v teórii umenia vzniká potreba nejaké orientačné body znova zadefinovať. V mnohých oblastiach nám tiež chýbajú autority, ktoré by ten vkus svojím spôsobom zadefinovali. Ale otázka je tiež, či to vôbec chceme.
Je podľa teba dôležité, aby sa tieto veci riešili na akademickej úrovni?
Tým, že humanitné vedy majú svoju tradíciu, myslím, že je to opodstatnené. Stále ale prebiehajú diskusie aj v systéme školstva, či vôbec humanitné predmety potrebujeme, či neznížiť kvóty na študentov, ale keď sa pozrieme do histórie, filozofia a tieto smery fungovali a dnes obzvlášť takéto odbory zachovať potrebujeme.
Prečo?
Aj ony môžu pomôcť kultivovaniu spoločnosti. Veľakrát vedia vniesť inú optiku aj do politických alebo sociálnych diskusií. Žijeme v ére, keď sa do veľkej miery vyjadrujeme cez obrazy, fotografie, práve teória vizuálnej kultúry je možno ešte dôležitejšia ako kedysi. Skôr je škoda, že niekedy boli filozofi tými, ktorí formovali diskusiu. V niektorých krajinách stále takéto osobnosti sú, len u nás sa to vytráca.
Máme veľa ľudí, ktorí sú odborníkmi na všetko, ale chýba niekto, kto by predstavoval akýsi komplexnejší hlas. Aby mal človek pocit, že ho ten ktorý rozhovor s tou osobnosťou dokázal vzdelať alebo niekam nasmerovať. Keď hľadám kritiku na nejaké dielo, chýba mi niekto taký, o koho by som sa mohla oprieť vediac, že sa vyzná a vie priniesť relevantný názor.
foto: R. Tappert, Mad Drop Cafe
Použila si slovné spojenie „kultivovať spoločnosť“. Ako by to vyzeralo, ak by sme ňou už boli?
(hodnú chvíľu premýšľa)
Ťažko povedať, či si viem predstaviť ideálnu spoločnosť, alebo ju definovať. Minimálne by to mohla byť spoločnosť, kde dokáže prebiehať nejaký konštruktívny dialóg postavený na rozumnej argumentácii a nie len na populistických ťahoch alebo povrchných tvrdeniach.
Takže viac filozofie do škôl a učiť sa základy logiky a argumentácie?
Ak by som sa mala zamyslieť nad tými nástrojmi ako kultivovať, tak určite predmety ako občianska náuka alebo filozofia by mohli byť posilnené už na nejakom druhom stupni ZŠ. Dialóg, diskusia a vysvetľovanie vecí, nie len také to memorovanie. Ale o tom sa u nás diskutuje už dlho.
Cítiš ako pedagóg nejakú zmenu k lepšiemu?
Tradičné memorovanie stále prevláda, a to cítim aj ja. Často neviem so študentmi diskutovať, nevedia čítať texty s porozumením, česť výnimkám, ale aj keď sa s nimi bavím o veciach, na ktoré nepotrebujem učebnicové definície, ale ich názor, vidím aké je to pre nich ťažké, vlastný pohľad na veci sformulovať.
Najmä teraz keď je človek konfrontovaný so šialeným množstvom informácií, je ťažké selektovať, ktoré sú dôležité. To potom smeruje k povrchnosti alebo efektu, k populizmu aj v tom názore. Len rýchlo pritiahnuť pozornosť publika vyhlásením, ktoré bude pôsobiť veľkolepo, ale v konečnom dôsledku už to ponorenie do problému alebo osobný názor chýba.
A práve kritické čítanie a myslenie by bolo treba posilniť. Aby sa aj mladí ľudia dokázali zapojiť do celospoločenskej diskusie, a aby aj vždy keď idú voľby to nebolo len o emóciách. Len takí potom vyformujú generáciu, ktorá by mohla priniesť povedzme refresh aj v slovenskej spoločnosti.
foto: R.Tappert
Mne počas mojej letmej skúsenosti s niečím, čo by som ani nenazvala učením vyrážalo dych, že sa moji vtedajší študenti absolútne nedokázali pýtať. Chýbal mi v nich taký ten hlad po poznaní...
Niekedy ma prekvapuje, že sa s tým stretávam aj na VŠVU. Očakávala by som, že keď si už niekto zvolí umenie ako odbor štúdia, je ním svojím spôsobom posadnutý. Nechcem paušalizovať, sú tam aj dobré ročníky, ale takéto niečo ma vždy zarazí. Keď si ja spomeniem na svoju výšku, chodili sme na pivo do krčmy a bavili sme sa tam o filozofii a o tom, kto čo číta, niekedy sme texty čítali aj spolu. Robili sme to nie preto, že sme museli, ale preto, že nás to bavilo!
TEÓRIA UMENIA – FOTKA – FOTENIE - FOTOGRAFI
“Som za to, aby ľudia fotili keď ich to baví, nie všetko je vhodné na výstavu v galérii, alebo, aby sa zapísalo do dejín fotografie. ”
Prejdime k tomu, čomu sa aj ty trocha venuješ...prečo nepozná Slovensko svojich kurátorov?
(smiech) Nedefinovala by som seba ako kurátora. Jasné, robím občas výstavy, ale sú tu ľudia, ktorí to robia systematicky. Pre mňa je to niečo ako hobby popri písaní, ktoré ma baví viac. U nás je v posledných rokoch dominantnejší skôr umelec. Slovensko je malá krajina a svet teórie umenia je veľmi uzavretý. Každý tu funguje v nejakej svojej komunite, do ktorej je aj ťažko niekoho vpustiť, veľa vecí aj v tejto oblasti funguje na známostiach a kamarátstvach. Záleží aj na tom, do akej miery sa chce kurátor predstaviť celej spoločnosti, alebo iba tomu uzavretému umeleckému kruhu.
Hovorme trocha o jazyku kurátorov, nie je to práve to, čo ľudí od umenia vzďaľuje?
Sú aj prípady, keď je kurátorský text znôškou vyhlásení, ktoré sa snažia veci nabobtnať, a dať hodnotu niečomu, čo ju nemá, ale nie vždy. Niekedy, keď si človek dohľadá a doštuduje veci, zistí, že také vnímanie bolo zapríčinené aj nevzdelanosťou. Tu je ale napríklad rozdiel medzi kunsthistorikom a estetikom. Kým kunsthistorik pracuje viac s faktografiou a precíznejšou terminológiou, my estetici máme vo vzťahu k filozofii istú slobodu, a narábame s textom voľnejšie.
Ja napríklad radšej píšem miestami až beletristicky, zjednodušene a mám rada, keď si v mojich textoch vie nájsť niečo zaujímavé aj človek, ktorý sa umeniu nevenuje. Že mu aj to komplikované dokážem sprostredkovať jednoducho. Také boli vždy aj najlepšie prednášky. Filozof Miroslav Marcelli bol fascinujúci v tom, ako dokázal študentom skvelo sprostredkovať náročné veci vďaka tomu, koľko má toho načítaného.
Aký je tvoj mechanizmus výberu konkrétneho umelca? Čím ťa musí upútať?
(smiech, ozve sa Robert Tappert, fotograf, ktorý fotí náš rozhovor: „Som zvedavý, čo povie, lebo mi teraz organizuje výstavu.“.. )
(smiech) Preto hovorím, že sa nerada štylizujem do pozície kurátora, lebo u nás je spôsob kurátorskej práce ten, že vás buď priamo osloví umelec, že má priestor a ide robiť výstavu, či by ste mu s tým nepomohli. Keď je to niekto, koho máte rád a zdá sa vám to zaujímavý materiál, s ktorým chcete pracovať, idete do toho. Ale robila som aj projekty, kde som si sama vymyslela tému a priamo som oslovovala ľudí, ktorí mi do toho výskumu sedeli. Ideálny spôsob je ten druhý, ale deje sa aj opak.
Takže čo ťa baví?
Mladí ľudia a neprebádané oblasti v rámci teórie fotky. Nebaví ma veľmi vŕtať sa v historických témach. Našťastie, nemyslím si, že by som doteraz bola namočená do projektu, ktorý by mi bol proti srsti.
Cítiš zodpovednosť za to, čomu dáš akýsi „štempel“ svojho osobného vkusu? Že pozrite, toto je dobrá fotka a zaslúži si, aby ste vy všetci uvideli, v čom je dobrá?
Jasné, že si to zaslúži zodpovednosť. Zatiaľ mám ten luxus, že vyberám veci, ktorým verím. Keď si vyberám projekty, zvažujem, že sa pod to podpisujem. Už sa mi občas stalo, že ma oslovil niekto, koho som vôbec nepoznala. Prišiel z nejakej cesty, priniesol fotky, poslal mi ukážky, a hoci som za to, aby ľudia fotili, keď ich to baví, nie všetko je vhodné na výstavu v galérii, alebo, aby sa zapísalo do dejín fotografie. Učím sa hovoriť nie. (smiech)
foto: R. Tappert
Kedy je fotka podľa teba dobrá, a ktorú takú si naposledy videla?
Snažím sa na Slovensku sledovať mladých fotografov. Ak je na škole nejaký silný ročník, zaujíma ma, čo s nimi ďalej bude. Aj nedávno končili takí ľudia: Juraj Starovecký, Dominika Jackuliaková, mladé mená…čakám, ako sa to s nimi vyvinie, či sa udržia.
Teraz na jeseň otváram vo Fínsku výstavu “Slovakia, say cheese!”, na ktorej predstavujem mladú generáciu autorov, fotografujúcich Slovensko a ich tvorbu už dlhšie sledujem: Boris Németh, ktorý fotí aj pre časopis .týždeň, Ján Kekeli, Peter Ančic, Martin Kleibl, Šymon Kliman, Ján Viazanička, Tomáš Manina a Juraj Fifik.
Predtým bola u nás silná dokumentárna línia, ako Martin Kollár, Jozef Ondzík, Andrej Balco, Lucia Nimcová, teraz nám chýba silná skupina, je to také rozstratenejšie. Každý sa venuje skôr svojim individuálnym projektom, alebo sa do popredia dostávajú viac žurnalistické fotky. Umelecká fotografia ťahá za kratší koniec.
Aké inštitúcie na Slovensku sa fotke venujú?
Stredoeurópsky dom fotografie tu v Bratislave, ktorý ale nefunguje ideálne, a potom je tu Photoport Filipa Vanča. Ten sa kedysi zaoberal čisto fotkou, dnes celkovo vizuálnym umením. Pre fotografov je problém, kde vystavovať.
Preto je veľa fotiek v nákupných centrách a často z nich mám pocit, že nie sú nič moc?
Samozrejme. Fotka ako médium má možno dnes najťažšie postavenie. Fotí každý, a už aj na mobile dokážeš urobiť super fotografie. Baví ma teoretická diskusia o moci tohto obrazu. Množia sa aj práce, kde umelec nefotí, ale pracuje s už hotovými fotkami z internetu a nejako ich recykluje. Sú to veci, ktoré sa snažia poukázať na pretlak obrazu, a na to, aká je ešte jeho hodnota, ale ani samotní teoretici nevedia ako nasmerovať diskusiu. Že sa možno od tej postmoderny nostalgicky začíname dívať na modernu a kritériá, ktoré tam fungovali. Že dnes už fotku nedokážeme posudzovať podľa technickej dokonalosti alebo originality. Preto je to aj výzva pre umelcov. Akým spôsobom do toho za týchto podmienok ešte dokážu vniesť umeleckú hodnotu.
A čo témy? Bolo už nafotené všetko?
To je pre fotografa najťažšie! Nájsť si tému, ktorej sa bude venovať. Vidím to aj na mladých autoroch, že skáču z témy na tému. Tak ako vo svete, aj u nás na škole bola napríklad éra akýchsi subjektívnych denníkov, kde bolo náročné viesť potom s človekom dialóg pri obhajobe práce. Bolo to veľmi subjektívne a intímne a ťažko sa niečo namietalo.
Akí fotografi teda nadchnú teba?
Pre mňa sú zaujímaví fotografi, ktorí dokážu dlhšie pracovať na nejakej jednej téme, rozvíjať ju, prípadne ňou zasiahnuť do celospoločenskej diskusie. Stále si totiž myslím, že fotka je médiom, ktoré má revolučný potenciál. Tým, že dnes toľko pracujeme s obrazovými médiami, treba vedieť využívať moc, ktorú fotka má. Možno je škoda, že už nefungujú projekty ako napríklad v 90-tych rokoch, keď sa robili tzv. obrazové správy o stave krajiny, ktoré mapovali Slovensko ako také a bolo zaujímavé sledovať, kto akú líniu mapovania zvolí.
Nemám ale asi jednoznačnú odpoveď na to, čo sa mi páči. Buď má niečo silný obsah, ktorý ma provokuje, alebo v niečom znepokojuje, alebo ma len čistou vizualitou očarí nejaký záber.
Mám rada napríklad projekty Alexandra Gronskeho, ktorého fotografie pripomínajú veľkorozmerné maľby. U nás niečo podobné robí napríklad už spomínaný Ján Kekeli. Alebo mám veľmi rada amerického fotografa Aleca Sotha, ktorý dlhodobo fotografuje americkú strednú triedu.
Aké sú najväčšie „problémy“, ktoré „riešia" teoretici fotografie?
(smiech) Tak riešime, čo vlastne fotka je, snažíme sa ju nejako definovať, ďalej nás zaujíma vzťah fotky k realite, do akej miery je fotka jej odrazom, či je tam nejaká manipulácia, ideologická vrstva...ja teraz veľmi riešim recyklačné stratégie, teda, že sa recyklujú už vytvorené obrazy, sociálny aspekt fotografovania, nakoľko mobily sa stali akousi našou predĺženou rukou. Ďalšími témami sú napríklad nostalgia za analógovou fotkou, vplyv Instagramu či sociálnych médií na vytváranie a hodnotenie fotografie atď.
Čo si myslíš o aktuálnom úspechu a fotkách Márie Švarbovej?
Vrámci svojho žánru trafila nejakú líniu estetiky, ktorá sa páči. Je to módne, je to populárne. Pastelové farby, taká tá socíkovská aura, staré kúpaliská, vizuálne je to zaujímavé. Doma by som si to asi nezavesila, nie je tam žiaden znepokojivý element, ale na pohľad je to príjemné.
Poradila by si jej niečo? Alebo iným mladým fotografom? Ako na sebe pracovať, ako sa vyvíjať?
To je ťažko odhadnúť, ale musím najmä fotografovi jeho tému veriť. Teda, nie aby sa len napasoval na nejaký trend alebo umelo zaujal, ale aby spracovanie témy, ktorá ho zaujíma, bolo autentické. Dobré je tiež, keď sa fotograf snaží sprostredkovať fotkou svoj názor, hľadá spôsob, ako ho vyjadriť, alebo nastoliť nejakú otázku.
Čo svadobné fotografie?
(smiech) Tak to je taký samostatný žáner. Je to fajn ako samostatný zdroj príjmu, viem, že po ňom siaha aj veľa ľudí od nás zo školy. Veľakrát sa v nich objavujú vizuálne klišé, ktoré sa opakujú, ale postrehla som aj profi projekty s vtipnou a originálnou vizualitou.
Ty fotíš? V súkromí?
(smiech) Nie. Cvaknem si niekedy niečo na mobil, ale inak nie. Som len ten, kto kibicuje. Ale otec veľa fotil. Keď som bola malá, kúpeľňu prerobil na tmavú komoru a vyvolával tam fotky. Vyrábal vlastné fotoalbumy. Teraz má už tiež všetko v počítači a je niekedy problém sa k tým fotkám dopracovať.
Ale nejakým oblúkom si sa k fotke predsa len dostala.
Mala som aj asi dva mesiace taký pokus, že oco daj mi starý foťák, idem fotiť, ale nejako ma to vždy stiahlo späť k textu. Možno ak by som šla teraz fotiť, ovládala by som teóriu, aj vizuálne trendy, ale nie som fotograf, fotograficky o svete neuvažujem a nevedela by som to tam dať. Bola by to len snaha napodobniť nejaký jazyk, ale žiadna autentickosť.
Máš doma nejaké fotky?
Momentálne nemám žiadne, lebo stále migrujem a sťahujem sa. Mám ale fotku jedného slovenského fotografa - Petra Ančica, a ešte nejakí sú mi fotky dlžní. (smiech) Takže keď raz budem mať svoj byt, tak si určite nejaké fotky vystavím. Ale rodinné fotky v rámikoch som nikdy nemala.
Ani v peňaženke?
(smiech) Ani to.
UČITEĽKOU NA SLOVENSKU
“Robím, čo ma baví a napĺňa, len dokedy?!”
Na stránke vrámci VŠVU máš v popise činnosti uvedené, že sa venuješ aj práci na „koncepte inštitucionálnej podpory vedecko výskumnej a umeleckej činnosti“. Čo to znamená?
(smiech) Až takto to tam mám naformulované? No, jednak na škole učím a zároveň som na pol úväzku aj administratíva. Som teda koordinátorka Centra výskumu na škole, pomáham pri realizácii grantov alebo projektov. Ale bola som v tímoch, ktoré riešili napríklad kritériá registrácie umeleckej činnosti, čo sú databázy, kde si naši pedagógovia zbierajú body za výstavnú činnosť. Na umeleckých školách sme teda budovali systém, ktorý je analogický registrácii publikačnej činnosti.
foto: R.Tappert
Stredoškolskí učitelia u nás štrajkujú, ako sa žije tebe ako VŠ pedagógovi na Slovensku?
Platovo je to zúfalé. Štrajk stredoškolských pedagógov sme aj my na VŠVU podporili a tiež sa boríme viac menej s tým istým. Ja som na škole preto, že ma to prostredie a učenie stále baví. Aj keď to nie je ideálne, stále ma to napĺňa. Páči sa mi, že mám v tomto type práce väčšiu slobodu, ako keby som niekde musela sedieť osem hodín, zároveň je to však práca, ktorej sa človek venuje stále. Píšem alebo študujem aj doma alebo v kaviarni. Takže na jednej strane preto stále zostávam, ale na druhej strane si neviem zobrať hypotéku, takže niekedy je to až existenciálny problém. A to je demotivujúce. Posledné roky s tým dosť bojujem, aj sama so sebou a zmenu práce zvažujem. Človek príde do istého veku, kedy by sa v živote rád zastabilizoval.
A keby si spravila revival Miška deťom?
(smiech) No už boli aj také návrhy, ale obávam sa, že z toho by som nezbohatla. Stále si teda poviem, že robím, čo ma v princípe baví, len dokedy?! A preto sa aj snažím viac aktivizovať a vstupovať do diskusií o tom celom, v budúcnosti by som možno chcela aj akčnejšie. Stav školstva je žalostný a doplatíme na to sami, už aj doplácame. Klesá úroveň študentov, je s nimi viac práce v prvých ročníkoch, a tak to vyzerá aj v spoločnosti. Že voľby dopadli ako dopadli...
Máš nejaký obraz o tom, ako fungujú pedagógovia v tejto oblasti v zahraničí?
O niektorých hej, a samozrejme, že majú vyššie platy, takže sa slobodnejšie môžu venovať svojej práci, výskumu, kupovať si knihy. Kým ja hľadám, kde by som si mohla privyrobiť, lebo v tejto oblasti je to takmer nemožné.
To akože nie sú fušky v teórii umenia?!
(smiech) No nie, nie sú. A keď sú, tak je to práve spomínané kurátorovanie výstav, ktoré je mnohokrát pre kamaráta, takže kvázi zadarmo. Alebo keď niekde publikujete článok, veľakrát je to tak, že opravárovi práčky bez mihnutia oka zaplatíte 30 eur, ale keď si vypýtate dvacku za článok, tak na vás pozerajú, že prečo?!
KULTÚRA A KRÁSA OČAMI ESTETIKA
“Mám pocit, že sa tu bojuje len na individuálnej úrovni akoby sme si neuvedomovali, že sme súčasťou niečoho väčšieho.”
Roland Barthes vnímal spoločnosť ako „konštrukciu, ktorá je udržiavaná znakmi hodnôt, ktoré dominujú v tej ktorej kultúre“. Aké znaky hodnôt podľa teba dominujú a udržiavajú dnes tú našu?
(po chvíli premýšľania..)
Na jednej strane vidím progres a nárast občianskych združení a nadšencov, ktorí sa snažia meniť veci k lepšiemu, propagovať kultúru a umenie. Na druhej strane je tu prítomná dezilúzia z politiky a neriešenia káuz. Akoby sme sa nevedeli ako národ zomknúť a razantnejšie sa pokúsiť veci reštartovať. Keď to porovnám s ´89tym, chýba nám nejaká vedomosť o tom, kam vlastne ako Slovensko chceme ísť, kam chceme smerovať. Slobodu sme si vybojovali, ale čo ďalej? Mám pocit, že sa tu bojuje len na individuálnej úrovni akoby sme si neuvedomovali, že sme súčasťou niečoho väčšieho.
Aký typ hodnoty umenia podľa teba pretrvá aj ďalšie tisícročia? Klasický dotyk s krásou, remeselnosťou prevedenia a kvalitou, alebo výkrik originality, manifest doby, túžba šokovať, akýsi zdvihnutý prst (často prostredný) svetu? Zvíťazí podľa teba Sixtínska kaplnka alebo Duchampov pisoár?
Sama som zvedavá, čo sa dnes z prítomnosti uchová. Keď to vztiahnem k fotke, vytvára sa kvantum obrazov, ale paradoxne si viac pamätáme, alebo v nás rezonujú silné fotky z minulosti, 60.tych, 70.tych rokov. Ľudia si robili osobné albumy, dalo to viac námahy. Neviem porovnať - a možno sa to ani nedá, čo je pre mňa v umení hodnotnejšie, fascinujú ma oba rozmery. Aj keď viem, na čo narážaš.
Čo ty vnímaš ako krásne?
Často aj nejakú ženu alebo muža z hľadiska symbiózy fyzickej a duševnej krásy, kalokagatie... Ale napríklad aj keď sedíme u Čerta s kamarátmi vonku na schodoch, pozorujeme zapadajúce slnko poza Dóm sv. Martina, vravíme si, aká je tá Bratislava krásna. (smiech)
Myslíš, že máš inú optiku nazerania na krásu vďaka tomu, čomu sa venuješ?
Môže byť, ale poznám aj ľudí, ktorí nahadzujú cez deň čísla a večer čítajú filozofické texty.
Obohatila ťa profesionálne kariéra tvojho starého otca Júliusa Pašteku?
Určite. Dedko, vyštudoval filozofiu, francúzštinu, veľa sa venoval estetike. Písal množstvo textov o literatúre a o dráme. Teraz už veľmi nepíše, zrak mu nedovolí. Ale ešte v januári uviedol do života jednu zo svojich kníh. To si vtedy pomyslím, že wau, keby som aj ja bola ešte v 92-och rokoch taká činná! Práve som mu do jednej knihy písala aj úvodník. Celkom dobrá skúsenosť. Je zaujímavé porovnať jeho a našu generáciu. Koľko má načítaných kníh a textov. Dedko napríklad nikdy nepísal na počítači, všetko editoval s ceruzkou, už vytlačené. Taký ten typ poctivého svedomitého vedca, čo si všetko odsedel v knižnici alebo v pracovni, dnes takmer nevídané.
foto: súkromný archív M.P.
Michaela PAŠTEKOVÁ
Narodila sa v roku 1982 v Bratislave. Od malička rada spievala, v štyroch rokoch ju rodičia prihlásili do speváckeho krúžku. Vďaka spolupráci s Petrom Nagyom sa v období rokov 1990-2000 stala známou detskou speváckou hviezdou. Už ako osemročná spievala na albume Hrajme sa na Petra, o dva roky neskôr naspievala hity ako Mandarinka Darinka alebo Sprayer-Frayer. Ako speváčka vydala spolu tri sólové albumy a získala dve zlaté platne. V poradí tretí album s názvom 16 vyšiel k jej 16.tym narodeninám. Ešte ďalšie dva roky koncertovala a vo svojich 18. rokoch aktívnu spevácku kariéru ukončila. V roku 2000 hudobné vydavateľstvo dodatočne vydalo jej výberový album s názvom Michaela-Hity. Po ukončení speváckej kariéry vyštudovala Estetiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, začala sa viac venovať písaniu a publikačnej činnosti, napríklad pre noviny Slovo, alebo Hospodárske noviny, kde napísala takmer 450 článkov. Od roku 2005 pôsobí na VŠVU v Bratislave, kde v roku 2011 obhájila dizertačnú prácu na Katedre teórie a dejín umenia. V súčasnosti pôsobí na VŠVU ako koordinátorka Centra výskumu a odborná asistentka na Sekcii vizuálnych a kultúrnych štúdií. Vedie semináre z estetiky, filozofie a teórie fotografie. Popri publikačnej činnosti sa venuje aj kurátorským projektom, v ktorých zviditeľňuje nádejných mladých slovenských fotografov, ku ktorým patria napríklad Peter Ančic, Peter Cibák, Ján Kekeli alebo Šymon Kliman. Žije a pracuje v Bratislave.
Miška bola počas rozhovoru veľmi uvoľnená a priateľská, no zároveň plne sústredená. Kým odpovedala na komplexnejšie otázky, vždy sa najskôr na chvíľu zamyslela. Skutočne vidieť, že sa písaním zaoberá profesionálne, lebo jej editovanie rozhovoru v procese autorizácie, to bola prosím pekne lahôdka. Opravila dokonca aj moje preklepy, či chyby, no zlatá! Keď som ju oslovila, zapochybovala najskôr, či zapadne do spolocnosti ľudí, s ktorými som sa už zhovárala, a nebola si istá, či bude vedieť niečo zaujímavé povedať. Teším sa a ďakujem, že napokon súhlasila, a ako teoretička fotografie mi ešte aj dohodila šikovného fotografa grátis. Robert Tappert mimochodom, iba dva mesiace pred našim rozhovorom získal na The Paris Photo Prize prvé miesto za portrét zo série ID! Hneď ako si na seba začne Aestheholic zarábať, sľubujem, že pošlem obom aspoň obligátne, no v našich sférach zatiaľ tak tažko vydobiteľné "dvacky"! ;)