8)Herečka a vysokoškolská pedagogička Emília Vášaryová

Internet ju znervózňuje, no o dianie doma i vo svete sa intenzívne zaujíma. Hovorí, že hlupáci a nevzdelanci majú strach zo všetkého a ak získajú moc, zneužijú ju. Verí však, že ak by bolo treba, mladí sa budú angažovať. Národ, ktorý nemá kultúru podľa nej neprežije, a nie je náhoda, že ideológia komunizmu u nás našla takú pevnú pôdu. Na herectve je pre ňu najcennejšia možnosť tvoriť charaktery. Miluje zaujímavých a jedinečných ľudí, ktorí vedia viac ako ona, a keby mala len o trochu viac času, ešte by sa toho veľmi veľa chcela naučiť. Herečka a vysokoškolská pedagogička EMÍLIA VÁŠARYOVÁ. 

všetky foto v článku: Daša Šimeková

všetky foto v článku: Daša Šimeková

SLOVENSKO – DIANIE V KULTÚRE – VEREJNÁ ANGAŽOVANOSŤ

Neviem si vôbec predstaviť ako sa dnes môže prihodiť, že premiér krajiny, kde je demokracia a kde je sloboda tlače a sloboda slova, môže povedať niečo také novinárom.

Ako sa máte?

Pracovne. Robím, učím. Zatiaľ ešte vládzem. 

Čím aktuálne žijete? 

Momentálne učením. Mám mojich študentov, druhákov na VŠMU a hrám aj všetky predstavenia. U nás v SND, v Štúdiu L+S, v GUnaGU. Skúšam konverzačnú komédiu, Klamstvo. Napísal ju francúzsky autor Florian Zeller, súčasník, jeho hry majú veľký úspech po celom svete.  

Aký je podľa Vás stav súčasnej slovenskej kultúry?

No to keby som vedela! 

(smiech) 

Priznám sa, nemám o kultúre u nás tieto sociologické údaje. Akurát sledujem veci, ktoré ma zaujímajú, takže viem, že sa začali BHS. Muzika je mojou prioritou v živote, a zistila som, že kvôli mojim predstaveniam zase skoro nič nestihnem. U nás v divadle sme teraz mali dve úspešné premiéry. Ja budem mať premiéru až 2.2.2017, s českým režisérom Jiřím Havelkom chystáme hru s názvom Elity. Bude to hra zo súčasnosti. 

Hovorili ste mi už v telefóne, že internet nie je Váš priateľ. 

Nie, vôbec nie. Internet je pre mňa absolútne pomalá záležitosť. Už som sa ho naučila aj naštartovať, ale znervózňuje ma. Stále mám pocit, že niekto zasahuje do môjho súkromia aj tým, že mi na pravej strane neustále bežia nejaké reklamy, stále sú tam nejaké informácie, ktoré vôbec nepotrebujem ani nechcem. V tomto som absolútny individualista. Nemusím sa zapájať a nemusím stále informovať niekoho o tom, čo som práve zjedla alebo či má niekto horúčku. (smiech) Radšej som za svoj vlastný súkromný život, ktorý si žijem. 

Z čoho potom čerpáte informácie? Lebo predpokladám, že sa zaujímate o dianie okolo Vás. 

Zaujímam sa o všetko. Večer keď prídem z predstavenia, začnem. V televízii si pustím najprv CNN, potom BBC, potom SkyNews, potom si pozriem ČT-dvojku, ČT-Art, potom správy české a nakoniec slovenské. To mi trvá tak do polnoci, potom bežne zaspávam. 

A viete ešte vôbec zaspať, po takej dávke? (smiech) 

Ale áno, aj keď správy o vojnách ma vždy rozrušia. No je pre mňa dôležité vedieť, čo sa deje. Vždy sa potom ale upokojím a deň pre mňa končí. Veľmi ma samozrejme zaujíma, čo hovorí svet, čo sa hovorí o Brexite. Zaujíma ma to, pretože si myslím, že je to doležité aj pre nás. 

Nedávno ste sa z Londýna vrátili..

Áno, bola som tam s Markom Škopom predstaviť film Eva Nová a mala som možnosť hovoriť s mnohými ľuďmi aj o Brexite. Vidím, že ich to svojim spôsobom zasiahlo. Som zvedavá, čo prinesie nový rok.

To je ale stále zahraničie..

Slovenská politika, to je stále... Češi majú také, možno neslušné prirovnanie..“pes jitrničku sežral“. Niekedy sa mi zdá, že je úplne jedno, či sa desať alebo päť dní nedívam na televíziu. Poburuje ma vulgárnosť našej politiky. A priznám sa, že mne sa už vôbec nechce ani vnímať ani konotovať. 

Spomínali ste dokumentaristu Marka Škopa. Možno ste zachytili, možno nie iniciatívu slovenských dokumentaristov, ktorí zverejnili, bohužiaľ na INTERNETE, apel pre prezidenta, predsedu parlamentu a najvyšších predstaviteľov štátu...

Neviem, povedzte mi o tom viac.

Ide im o to, aby sa všetci dôležití ľudia v našej krajine postarali, aby verejnoprávne médiá mali možnosť byť nezávislými a robiť si kriticky a slobodne svoju prácu. Pretože cítia, že teraz sa akýsi pomyselný hnev obracia nie na tých, ktorí sú pravdepodobne pôvodcami rôznych káuz, ale na tých, ktorí o nich píšu, teda na novinárov.

Tak o tomto viem. Síce som to nevidela v správach, ale viem o tom, pretože skúšam s Milanom Kňažkom a režisérom Kudláčom a celú situáciu rozoberali. Poprosila som ich, nech ma trošku informujú. Je to všetko veľmi vulgárne, odporné. 

Začiatkom septembra som desať dní točila na Ukrajine, v Užhorode a zľakla som sa. Zľakla som sa pretože tam funguje reálny socializmus a chudoba. Hrôza! Poviem vám úprimne, keď sme stáli šesť hodín na hraniciach, a videla som ako sa tam „šmugluje“, ako sa pašuje, aké je to celé prapodivné, bola som veľmi rada keď som potom zbadala našu schengenskú hranicu. A bola som rada, že prechádzam do európskeho priestoru. 

Neviem si vôbec predstaviť ako sa dnes môže prihodiť, že premiér krajiny, kde je demokracia a kde je sloboda tlače a sloboda slova, môže povedať niečo také novinárom.  Ten výrok mi pripomína 50. roky alebo normalizačné, 70. roky. Strašné roky môjho života. Premýšľala som o tom, čo by sa stalo v iných krajinách, keby niekto z politikov takéto niečo vyhlásil. 

V Česku umelci a aktéri novembra ´89 vystúpili proti prezidentovi Zemanovi v relácii Jana Krausa. Označili ho za „monštrum na hrade“ a vyzvali ho, aby sa zdržal funkcie prezidenta, pretože údajne robí podľa ich názoru ČR iba hanbu. Na internete medzi ľuďmi vznikla polemika, či by naši umelci boli vôbec niečoho takého schopní. Myslíte, že by sa naši umelci, a aj Vy ste stále výraznou súčasťou umeleckej obce, že by sa dokázali verejne zmobilizovať a postaviť voči názorom, s ktorými nesúhlasia?

Neviem. 

Vy ste to už ale kedysi urobili. Čítala som o Vás v knihe rozhovorov s Jánom Štrasserom, že aj so Zdenou Studenkovou a ďalšími ste vtedy cestovali po slovenskom vidieku, po fabrikách, a továrňach na mítingy, lebo ľudia tam mali vtedy podľa Vás málo informácií o tom, čo sa deje. Z čoho vtedy vo Vás pramenilo presvedčenie, že robíte správnu vec? Že by ste do toho mali svojou osobou herečky zasiahnuť? 

Bola som naozaj presvedčená, že musím, že je to moja povinnosť. Mala som vtedy ešte malé deti, jediný jeden môj syn bol už vysokoškolák. Bol aj priamo vo vysokoškolskom revolučnom výbore. A v divadle si ma vybrali, aby som im robila hovorcu. To bolo v situácii keď sa mal vyhlásiť generálny štrajk a naše divadlo k tomu zaujalo stanovisko. Napísali sme veľké prehlásenie a v divadle odhlasovali, že do televízie pôjdem ja, a prečítam ho tam. Sedela som v tej televízii skoro dvadsaťštyri hodín na vrátnici, a nakoniec som ten text prečítala. 

Vedela som, že bojujem aj za seba, za mojich kolegov, celú moju rodinu, za rodinu môjho muža, za všetkých. Ja sama by som nikdy nebola herečka keby mi v 50. rokoch dokonca nechceli dovoliť ani zmaturovať, pretože som nemala kádrový posudok, nieto ísť niekde na vysokú školu! A tak som teraz tu a sedím s vami.

Tušili ste ako sa to celé skončí?

Nikto z nás nevedel ako všetko skončí. Sama som nevedela, či niekto nepríde a neodvlečie ma. V televízii ma napríklad strážili dvaja milicionári. Ja teraz veľmi neviem, o čom premýšľajú moji mladí kolegovia, neviem, ale viem, že sa mnohí angažujú. Keď s nimi hrávam, niet času, aby sme sa stretli. A naše obrovské divadlo neposkytuje takú možnosť ako sme trebárs mali v DPOH. Tam sme si boli blízko. V tomto divadle len chodím po prázdnych chodbách, potom sa dostanem konečne na javisko, a až tam sa stretnem s kolegami. Ale o mnohých politických veciach hovorím aj so svojimi študentmi. A dúfam, že sa budú angažovať keď bude treba. 

Čo by sa muselo stať, aby ste boli ochotná takto veľmi sa zas angažovať Vy? 

Musela by som mať na to čas, aby som išla do toho naplno. Ale som presvedčená, že je najvyšší čas, aby generácia, ktorá má 40, 50, 30, aby prehovorili. 

Aká je podľa Vášho názoru úloha štátu vo vzťahu k umeniu, kultúre, umelcom, alebo aká by mala byť? Z môjho pohľadu, človeka, ktorý sa o kultúru intenzívne zaujíma a robil viac ako 4 roky o kultúre aj reláciu, umelci sú zaujímaví pár krát do roka. Keď treba niečo múdre povedať, keď niekto zomrie, sú Vianoce, významné jubileá, ale inak sú aj spolu s kultúrou väčšinou na chvoste verejného záujmu. Na kultúru nie sú peniaze, všetkým je viac menej ukradnuté, z čoho umelci žijú, čo robia, či sa dostanú k práci a k akej, a pretrváva stále názor, že umenie a kultúra nedokáže produkovať v spoločnosti zisk, takže nie je až taká zaujímavá ako iné rezorty. 

Áno, presne ako ste povedali. Možno, že národ, ktorý bude mať milióny áut a bude ich vyrábať, aby ľudia mali prácu, možno, že prežije. Ja si myslím, že národ, ktorý nemá kultúru a tradíciu a nectí to, čo bolo a čo je a nepripravuje budúcnosť, (a to sa týka aj školstva, to môžem povedať aj ako vysokoškolský pedagóg), pokiaľ budúcnosť, vzdelanie a kultúra nebude priorita, neviem si predstaviť ako môže národ prežiť. 

 

(v tom sa spoza dverí na prezidentskom apartmáne hotela Devín ozve zaklopanie. )

To bude asi ten pán čašník. 

...ďakujem, ja nič nepotrebujem. 

Pán čašník vojde a pani Vášaryová v ňom prekvapene spoznáva dávneho známeho. 

EV: Je to možné?! (Smiech) Tak ale to je fantastické, takéto stretnutie! Dobrý deň, to je úžasné. Konečne sa vidíme. Vy ste teraz v Devíne?  
Č: Dobrý deň. Áno, veď kedy sme sa to stretli naposledy? 

EV: Viete koľko je to už? Najmenej desať rokov! A medzi tým ste boliaj v Prahe!  
Č: Áno. 

EV: Nikdy nezabudnem ako ste mi ešte v Chez Davide pripravili moju oslavu šesťdesiatych narodenín! To bolo krásne. Nádherné. 
Č: Tak to sa teším. Preto to robím ešte stále, kvôli takýmto veciam. 

EV: No práve. Chvalabohu! Som taká rada, že Vás vidím. 
Č: Vedel som, že tu budete, a aj keď mám vedľa veľkú akciu, hovorím manažérke, nie, ja tam idem! Mám tam dve zlaté dámy, ja tam idem! (zazrie fotografku) TRI! 

(prezidentským apartmánom hotela Devín sa ozýva smiech)

EV: Vy sa vôbec nemeníte, som šťastná, že sme sa stretli. Poďte urobíme si jednu fotku, toto musíme! Však toto je celý môj život. Sme sa k Vám nachodili...

Odfotia sa, pán čašník odíde...

Príma, takéto prekvapenie. My sme sa fakt dávno nevideli, to je pán Attila Méri. 
Veľmi milý pán. Robí naozaj dobré meno stavu čašníckemu :) 

 

KOMUNIZMUS - EXTRÉMIZMUS -  ODVAHA 

Celý život sa učím nebyť až taký negativista, ale uvedomila som si, že toto, čo teraz žijeme nikto z nás nečakal.

Vrátim sa teraz ešte na chvíľu k verejnoprávnym médiám. Vystúpili ste nedávno na oslavách Slovenskej televízie vrámci osláv RTVS. Na mňa veľmi silno zapôsobil prestrih do roku ´89keď sa v tom istom priestore diali úplne iné veci a Milan Kňažko s ostatnými hral možno svoju najdôležitejšiu úlohu v živote...

Na ten večer nikdy nezabudnem. Ale z dnešného pohľadu vidím aj to, akí sme vtedy boli naivní, keď sme si mysleli, že sa všetko zmení. Nehovorím, že sa nezmenilo nič, zmenilo sa veľmi veľa. A chvalabohu! Ja som ale nikdy nebola stopercentne pozítivny človek, vždy za všetkým hľadám aj to, prečo asi niečo nevýjde. Celý život sa učím nebyť až taký negativista, ale uvedomila som si, že toto, čo teraz žijeme nikto z nás nečakal. Asi nie je náhoda, že v krajinách východnej Európy našla ideológia komunizmu a socializmu takú pevnú pôdu, a že naďalej pretrváva. Že ľudia, proti ktorým sme vtedy šli, sú ešte stále medzi nami a my sme dúfali, že zmiznú.  

Že sa to ani v hlavách stále nepodarilo vyhubiť... 

Musím veľmi trpko konštatovať, že duch tej doby stále pretrváva. 

V rozhovoroch s Jánom Štrasserom tiež spomínate, že v Banskej Štiavnici, kde ste vyrastali, ste vtedy všetci nažívali v nacionálnej aj náboženskej tolerancii. Že tam spolu žili Češi, Maďari, Nemci. Aká je Vaša skúsenosť teraz v roku 2016

Takéto idylické to bolo ešte predtým, než som si to ja ako decko dokázala vôbec pomenovať. Už v 50. rokoch, keď som mala pätnásť, môjho otca po nociach neustále vypočúvali, pretože časť jeho rodiny emigrovala. Boli naňho nasadení agenti z radov študentov. Donedávna som tých ľudí aj stretávala. Nevzdelaní darebáci, ktorí vtedy tomu mestu vládli hovorili o Banskej Štiavnici ako o „buržoáznom prežitku“. Ale čo je najsmiešnejšie, ani to nevedeli vysloviť! Hovorili „buržózny“ a môj otec sa ich vždy pýtal, čo tým myslia. (smiech)

Nedávno hliadkovali vo vlakoch, zastavili dotácie Divadlu tanca, ich človek si podľa slov zúčastnených prišiel natáčať verejnú diskusiu bývalej premiérky a spisovateľa, prívrženci hnutia ĽSNS, predstavitelia banskobystrickej župy. Čo by ste poradili divadelníkom, účinkujúcim, ktorí sa v Banskej Bystrici cítia pri svojej práci pod tlakom, pretože majú pocit, že sa ich župa snaží ukázať ako darmožráčov, ale aj samotnej župe, ktorá v Bystrici toto reprezentuje? 

O zrušení toho predstavenia viem. A viem si aj predstaviť, že keď sa to udeje počas predstavenia, v tom momente herci nevedia ako zareagovať. O tom, že niekto prišiel natáčať diskusiu bývalej premiérky neviem. Keby sa to stalo mne...Len by sa niekto opovážil a prišiel a povedal niečo! 

(smiech) Čo by ste urobili? 

(smiech) Neviem.... by som sa napriahla...(smiech) 

Áno? (smiech) 

Žartujem samozrejme, ale akým právom sa niečo takéto môže prihodiť?! Kde sú naše zákony? Kde je polícia? Ja by som v prvom rade zavolala na nich políciu, lebo nerozumiem ako sa niečo také mohlo stať. Ale ako hovorím, som teraz vo veľmi nevýhodnej situácii, lebo o tej ich účasti na verejnej diskusii neviem podrobne.

V čom má divadlo podľa Vás takú moc, že z toho, čo sa v ňom deje môžu mať niektorí strach, až sa pre nich stane nepohodlným?

Hlupáci a nevzdelanci majú strach zo všetkého a ak majú moc zneužijú ju.  

Ak im prekážali vulgarizmy, možno by tam radi videli iba akési selanky, ale žiadnu realitu...

Nebola by som taká naivná, aby som verila, že im prekážali vulgarizmy. Ide o zneužitie moci. Čo na to povedal minister kultúry? Čo povedala župa? Vidíte, ja nemôžem chodiť na rozhovory, lebo som nepripravená.  

(smiech) Tak ešte jedna informácia, ktorá vás možno prekvapí. 

No neviem, asi nie som kompetentná na taký rozhovor Zuzka. 

Nebojte sa. 

Nie nie, fakt nie som. Možno, že je to aj moja chyba. Nesledujem to až tak intenzívne všetko. 

To je predsa pochopiteľné, nepracujete v spravodajstve. 

Ale tak ma to rozčuľuje keď mi to teraz hovoríte! 

(smiech) Prepáčte, naozaj posledné, čo chcem, je Vás rozčúliť

No neviem si ani predstaviť toto všetko. Kde sú všetci? 

Sľubujem, že už posledná správa, ktorou Vás asi rozčúlim toto popoludnie. Český Slavík. Karel Gott ako prvý, na druhom mieste skupina Ortel, kontroverzná, jej členov mnohí považujú za xenofóbnych a šíriacich nemiestny strach z utečencov...

Slávika som sledovala ešte minulý rok, ale tento nie. Je zvláštne keď z desaťmiliónového národa hlasuje tridsaťšesťtisíc ľudí alebo koľko, takže tú súťaž aj tak beriem...a tiež sa mi zdá, že pomaly štyridsať rokov ju vyhrávajú tí istí..

Minulý rok skončil spomínaný Ortel tretí, tento rok druhý. Rómsky spevák Banga na protest, keď spevákovi Ortelu odovzdávali cenu začal pískať a z Karlínskeho divadla odišiel. 

A čo tí ostatní ľudia tam? Ostatní? Tlieskali mu? 

Vlažne, ale tlieskali. A práve to odsúdil spomínaný český spevák Radek Banga, pretože jeho dedko bol v koncentračnom tábore a celá rodina pocítili holokaust na vlastnej koži. Ako sa na to pozeráte Vy, keď sa na jednom javisku ocitajú ľudia ako Karel Gott (ktorý osobne síce neprišiel, ale aj tak) ..a speváci, ktorí vo svojich textoch, síce nenápadne, ale predsa, šíria nenávistné myšlienky. Sama ste napríklad hrali smutnú postavu židovského dievčaťa Evy v Námestí svätej Alžbety....

No veď práve. Povedala by som, že o tom skôr premýšľam v akomsi kontexte. Tohto Slávika som nevidela, a chvalabohu, že som nevidela! Pamätám si ale, že keď som bola decko, mnohokrát som aj mojim rodičom položila otázku: „Preboha, vy kde ste boli, vtedy keď sa to všetko dialo? Ako je možné, že Hitler sfanatizoval celé národy?! Alebo, že sa to potom zopakovalo aj v Španielsku aj v Taliansku?! Ako je možné, že to vôbec niekto dopustil?!“

Už dosť dlho si po kapitolkách čítam knihu Stefana Zweiga, volá sa Svet včerajška. Jedno je isté, ako hovorieval profesor doktor Daniel Rapant, historik, veľmi múdry človek a manžel pani Hany Meličkovej, história sa opakuje a ľudia nie sú ochotní sa z nej poučiť. Stefan Zweig spáchal napokon samovraždu. Nevydržal, ale dobre, že napísal túto úžasnú knihu, kde je veľmi presne pomenovaný '34., '35. rok a nástup nacionalistickej strany v Nemecku.

Ja ale vplyv týchto nenávistných nálad nechcem nejako glorifikovať. Netreba dávať až takú nádej tým, ktorí si myslia, že nevidíme, o čo sa usilujú. Ale stále sa pýtam ako je to možné, že sa história takto opakuje? 

Je to ťažká otázka, čo s tým..

Asi treba poznať svoju históriu. Asi to nie je len o tom, že sa ožeriem v krčme, a potom sa bijem v prsia, že som Slovák. Asi je to o vzdelaní národa, aby sa táto udalosť už nemohla opakovať. A je to aj o nejakej vnútornej odvahe, nie o zbabelosti a strašnom strachu. Ja viem, že sa bojíme, že sa tu všetci nechajú zmanipulovať. Ale keď sa budeme len báť a nebude veľa ľudí, ktorí by boli ochotní sa postaviť a povedať nahlas svoju mienku, tak neviem… 

HERECTVO - EVA NOVÁ – GENERAČNÝ ROZDIEL 

Do divadla sa dá prísť aj zabaviť, uvoľniť, ale vždy je dôležité, aby myšlienka prešla k divákovi. Nemyslím si, že by potom odchádzal z divadla nejaký vymenený, ale možno o niečo múdrejší a o niečo veselší.

Za Evu Novú ste získali cenu za najlepší ženský herecký výkon. Niektorí ten film kritizujú, pretože vraj na Slovensku vznikajú iba depresívne filmy o škaredých utrápených ľuďoch, na ktoré sa nikto nechce pozerať. Aj Vy to tak vnímate?

Nie som zďaleka človek, ktorý by poznal celú momentálnu domácu filmovú produkciu, aby som toto mohla hodnotiť. Naposledy som videla výborný film Petra Bebjaka Čistič, úžasný film Deti Jara Vojteka..

Aj vo svete sa točia rôzne filmy. Marko Škop jednoducho točí takéto filmy a má rád tieto témy. Je to profesionál, ktorý sa veľmi vážne nad všetkým zamýšľa, je vždy neskutočne pripravený, a touto témou sa zaoberal niekoľko rokov. Eva Nová je predovšetkým o ľudských vzťahoch a ja si nemyslím, že film je depresívny. Nie. Ak s tým má niekto osobnú skúsenosť v rodine, môže to byť pre neho depresívne, ale myslím si, že práve preto treba takéto filmy točiť. 

Pri práci na Eve Novej som sa stretla s množstvom odborníkov, točili sme aj priamo v alkoholickej liečebni, kde sa liečia ženy a bola som z toho týždeň hotová. Nedávno som v Lidových novinách čítala, že každý šiesty Čech je závislý na alkohole. Neviem aká je štatistika u nás. Každý tretí, štvrtý? 

Zvlášť ženský alkoholizmus je stále veľké tabu...

Áno. Aj to som sa naučila, že stačí, ak pijete tri mesiace každý deň pravidelne a už ste závislá na alkohole. Tri mesiace stačia, aby sa zo ženy, matky, ktorá v živote nemala v ústach alkohol stala alkoholička! 

Ale ten film nie je len o alkoholikoch..

Nie, je predovšetkým o tom, čomu človek musí dať prednosť v živote. Rozmýšľať čo s kariérou, ak chce mať rodinu. Sú ženy matky, ktoré kvôli kariére odkladajú svoje deti. V našom povolaní sa to tiež stáva dosť často. Ten film je aj o zodpovednosti za svoje činy a o tom, že keď raz urobíme niečo, čím niekomu ublížime alebo poškodíme, či už si vinu pripustíme alebo nie, raz nás to dobehne. 

Možno Evu Novú považujú za depresívny film ľudia, ktorí sa radšej len zabávajú..

Viem, že sa dá bohapusto zabávať na každom neslušnom slove, ktoré sa aj v divadle povie a už sa len čaká, kedy sa povie, aby sa všetci mohli rozrehotať. Aj nedávno keď som bola na filme Vlk z Wall street s Leonardom di Capriom som v tom kine žasla. Len čo sa tam objavil niekto nadrogovaný, alebo opitý, celé kino sa išlo najviac roztrhať od smiechu. Mne sa aj hnusí o tom hovoriť. Opitých ľudí neznášam a bojím sa ich. Nemám rada ľudí, ktorí sú mimo seba. 

Keďže je Eva Nová artový film, veľa sme s ním chodili po filmových kluboch, kde sa po skončení aj diskutuje. A keď za nami po premietaní vždy prišli aj muži a povedali, že to je ich príbeh, tak ma to len utvrdilo v tom, že je dobre, že ten film vznikol.  

Ja som ten film videla, rozprávala som sa o ňom aj s Vašim synom, ktorý povedal, že by ho rád videl, ale zatiaľ má strach. Rozoberáte svoju prácu s rodinou, hodnotia potom Vaše výkony?

Nie, vôbec nie. Ja som moje deti držala vždy bokom od mojej roboty, možno až príliš. 

Keď som študovala na VŠ, študentov herectva som sa vždy trochu bála. Nikdy som nevedela, kedy sú to naozaj oni a kedy ich pózy alebo preexponované egá. Už som z toho strachu vyrástla, ale stále si tak trochu myslím, že herci nemôžu byť, pri všetkej úcte, úplne normálni. (smiech) Ako ste Vy zapadli do toho prostredia?

Záleží, ako sa na to pozeráte. Možno, že ste sa im páčili. 

(smiech)

Možno, že ste ich zažili naozaj ešte v takom období vnútorného vzdoru, alebo divej slobody, keď sa konečne dostali niekde od rodičov. (smiech) Ale väčšinou tí, ktorí to stále robia a majú povedzme dvadsaťšesť predstavení do mesiaca, to sú väčšinou veľmi obyčajní a aj unavení ľudia. Upozorňovať na seba sa snažia skôr tí menej úspešní.  

Prečo hráte Vy? Ja by som ako herečka celkom iste skončila na psychiatrii.

Preto, pretože ma predovšetkým zaujíma tá téma, o ktorej hrám. Aj preto som vzala Evu Novú. Ide predovšetkým o to, sprostredkovať témy geniálnych autorov, od ktorých sa aj ja môžem učiť. 

Nejde tu o to púšťať si to na seba tak, že by sa z toho človek musel zblázniť. Keď si uvedomujete, že hráte tú tému, tak sa z toho nezbláznite. Je to o umení pozorovania. 

STVčke ste zaželali mladých tvorcov, aby dostali príležitosť, lebo tá profesionalizuje, a spolu s tým sa profesionalizuje aj daná inštitúcia. A povedali ste, že by ste im dopriali tvoriť charaktery. Je to na hereckej práci to najcennejšie? Tvoriť charaktery?

To určite. Samozrejme. Aspoň kým hovorím za seba. Ale hovorím to aj mojim študentom, že tam je tá šanca. Niekedy napríklad dostanem situáciu, ktorú som ešte sama v živote nezažila, čiže aj mňa to posúva dopredu. Musím ju s režisérom a dramaturgom odovzdať, aby prešla cez akúsi „štvrtú stenu“. Aby išla k divákovi. Aby tam sedel, a aby išiel so mnou. Toto je myslím aj poslanie divadla. Samozrejme do divadla sa dá prísť aj zabaviť, uvoľniť, ale vždy je dôležité, aby myšlienka prešla k divákovi. Nemyslím si, že by potom odchádzal z divadla nejaký vymenený, ale možno o niečo múdrejší a o niečo veselší. 

Vnímate vo svojom živote niečo ako generačný rozdiel? Cítite, že by Váš svet, v ktorom teraz žijete, na Vašej časovej, osi bol diametrálne odlišný od sveta mladších? 

Určite. Mnohým veciam nerozumiem. Napríklad závislosti na technike. To je môj generačný problém. Sedela som v lietadle, leteli sme asi tri hodiny a predo mnou sedela dvojica manželov, alebo milencov, neviem. A pretože ja pozorujem ľudí, lebo mňa to baví, mňa ten život a ten cvrkot teší, nevychádzala som z údivu! Ten chlapec sedel, šúchal si sem-tam prstom po mobile, počítači, alebo čo to bolo, a ona, ona sa tie tri hodiny, kým sme doleteli do Thesaloník, tri hodiny sa v tom telefóne obdivovala!

Smiech

Urobila asi svojich päťtisíc snímkov! Neustále si poťahovala obočie, potom si pozerala nos...

(fotografka a ja sa šúľame, pani Milka to aj názorne predvádza) 

Nevidela, že ju pozorujete? 

Nie, lebo som sedela šikmo za ňou. Tak si hovorím, žeby psychiatria..? Čo ten strašný obdiv? Čo to znamená, že sa musím stále fotiť pre boha živého? Prečo? O čom to je? 

Možno v skutočnosti samota... 

Ale napríklad ani v bulvárnych reláciách, ktoré niekedy zazriem, nikdy v nich nepočujem, čo si dotyčná myslí! Vždy je to o tom, že si dala urobiť nové prsia, alebo čo má oblečené. Nerozumiem ani tomu, že rodičia dávajú svojim deťom do rúk stále elektronické hračky. Mňa z toho všetkého bolia oči. Mám aspoň tú výhodu, že mi moje telo okamžite povie, keď niečo nie je v poriadku. Pretože som na veľa vecí alergická. (smiech) 

Ako sa to prejavuje? 

Keď napríklad dlhšie telefonujem mobilom, môj organizmus reaguje tým, že ma začne bolieť hlava. Musím vtedy povedať, že už nemôžem, zavolaj mi zajtra, alebo mi zavolaj na pevnú linku. Cítim skrátka, že mi to nerobí dobre. 

 

O KRÁSE

Milujem ľudí, ktorí sú zaujímaví, jedineční, múdri, ktorí vedia byť aj láskaví a hlavne vedia viac ako ja.

Čiastočne ste sa dotkli témy krásy, myslím, krásy žien. Ale Vás teraz krásne uviedli v spomínanej Slovenskej televízii. Moderátor Marcel Merčiak Váš príchod na scénu ohlásil s tým, že prichádza „stálica slovenskej divadelnej scény a nádherná žena“!

To povedal?! To som ani nepočula! (smiech) V mojom veku je to už smiešne. (smeje sa) 

Prečo myslíte? 

Tak toto som fakt nepočula, vtedy som myslela na to, že musím o chvíľu niečo povedať a videla som len, že ma asistentka posúva na javisko. ..

Všetci to hovoria a všetci Vás tak vnímajú. Teraz sa tomu trocha bránite, nerada prijímate komplimenty? 

To nie. Ale zasa až toľko tých komplimentov nedostanem. Najlepšia je moja sesternica, ktorá mi nedávno zavolala a povedala, prosím ťa ty už nechoď na tú obrazovku, lebo naozaj už vyzeráš ako naša stará mama. (smiech) Tak toto si vážim. Lebo takto to je. 

Prečo? Nevnímate pozítivne, že to, že dostávate komplimenty vo Vašom veku vysiela pozitívny signál ostatným ženám? 

Neviem, tak moji kolegovia ma vidia ráno, na obed, večer, tam mi nikto žiadne komplimenty nedáva... A zase moje deti, že by niekto oplýval tým, že by mi povedal, že dobre vyzerám, to už vôbec nie. 

Vyzeráte veľmi dobre!

(smiech) Ále tak no DOBRE! (smiech.) Ale čo ďalej? Veď som vám hovorila, že som človek, ktorý skôr vidí nedostatky ako dostatky a musím sa veľmi snažiť, aby to plus bolo aspoň rovnocenné s tým mínus. Pre mňa osobne to nie je dôležité, ani ľudí podľa toho nevnímam a vôbec mi na ich kráse nezáleží. Ale čistí musia byť. (smiech) 

Milujem ľudí, ktorí sú zaujímaví, jedineční, múdri, ktorí vedia byť aj láskaví a hlavne vedia viac ako ja. Veľmi obdivujem ľudí, od ktorých sa môžem niečo naučiť, ktorí sú pre mňa príkladom. Našťastie ešte veľa takých stretávam. Napríklad aj Marko Škop, ktorý by mi mohol byť synom. Keď vidím, koľko je v ňom talentu a je naozajstný a pravdivý, som šťastná, že s ním môžem pracovať. A vôbec, celý ten tím, ktorý dal dokopy. Aj tej Eve Novej sa teším kvôli nim! Dostali sme aj nejaké ceny, áno, ale najdôležitejšie z toho celého je, že som mohla byť pri tom, že som ich mohla spoznať. To je pre mňa dodnes obrovský poklad, že takýchto ľudí mám a môžem sa na nich vždy obrátiť. 

Čiastočne ste mi už odpovedali, ale predsa, v čom vidíte krásu?

Milujem pozorovať život, rada sa smejem a milujem všetko, čo sa týka prírody. Milujem Dunaj, vodu, rieku, všetky štiavnické jazerá, hviezdy. Včera večer som nemohla zaspať, tak som si o štvrtej ráno vyšla trochu do záhrady a bola nádherná obloha. Vesmír ma napĺňa obrovskou bázňou a radosťou, že toto tajomstvo okolo mňa existuje. To sú aj veci, ktoré by ma ešte mohli udržať pri živote. Milujem sneh, milujem víchricu, milujem všetko, čo sa týka počasia..

..všetko, v čom cítite život..

Áno, máte pravdu. Keby som mala teraz čas, ešte by som sa chcela všeličo naučiť. Cítim sa teraz taká nevzdelaná. Neviem, ako fungujú univerzity tretieho veku, ale už by asi bolo na čase to zistiť. (smiech) Bola som tam pár krát na besede a videla som tam veľmi veľa šťastných ľudí. Aj keď, nemyslím si, že staroba je šťastná. Nie. Myslím, že je dosť veľké nešťastie, že človek musí zostarnúť. Zatiaľ som v tom teda aspoň ja nič pozitívne neobjavila. 

(smiech) Možno to ešte príde

Možno. Ale chcela by som sa ešte dovzdelať. Aby som zasa vedela jazyky tak, ako keď som mala dvadsaťpäť rokov. Sládkovič mal pravdu, že asi vtedy sme najmúdrejší, a potom to už ide dolu vodou. (smiech) Takže toto ma teší, ale že by som sa nejako zvlášť držala života, to nie. Celý čas, čo tu s vami sedím oproti v okne zapadá slnko a je to krása.  Dokážem sa hodiny dívať aj na more. Nič nemusím robiť, len sa dívam. 

Ako budete tráviť Vianoce?

Nemám nejako zvlášť rada Vianoce. My ich trávime vždy veľmi netradične. (smiech)

Utečiete z Bratislavy?

Áno, preč. Vždy som dostala od rodiny ako darček to, že sme niekam išli. Každý zjedol, čo ho napadlo, čo chcel, a potom sme išli v noci von. Celú noc sme deti vozili na sánkach. Aj ja som sa s nimi zviezla, keď nás muž utiahol a dívali sme sa na nočnú oblohu. To sú pre mňa Vianoce. Ticho, zvony, obloha, hviezdy...nemusím mať žiadny šalát zemiakový. 

(smiech) 

Ale medovníčky áno. (smiech) 

 

foto: Martin Črep

 

Emília VÁŠARYOVÁ

Narodila sa v roku 1942 v Hornej Štubni. V roku 1959 maturovala v Banskej Štiavnici a v roku 1963 absolvovala štúdium herectva na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Rok pôsobila v činohre Divadla Nová scéna v Bratislave. Od roku 1964 je členkou činohry Slovenského národného diadla, kde pôsobí dodnes. Stvárnila takmer sto divadelných postáv, súpis jej filmových a televíznych úloh obsahuje bezmála dvesto titulov. Na doskách SND hrala postupne v predstaveniach Sen noci svätojánskej, Cyrano z Bergeracu, Herodes a Herodias, Antigona, Mesiac na dedine a mnohých ďalších, v sezóne 1999/2000 v Ionescovej hre Stoličky stvárnila postavu Starenky, za ktorú dostala aj ocenenie DOSKY. Za svoju tvorbu však získala omnoho viac ocenení, za mnohé spomeňme napríklad Cenu Janka Borodáča, Zlatého krokodíla, Cenu Nadácie Alfréda Radoka, Krištáľové krídlo, Cenu Igric, Hercovu misiu alebo Cenu Václava Havla Medaila za zásluhy. Na filmovom plátne sa po prvý raz objavila už ako školáčka, vo filme Dáždnik svätého Petra (1957). Jej skutočným debutom bola dráma Na pochode sa vždy nespieva v roku 1960. Do povedomia divákov sa dostala komédiou Až príde kocúr (1963), kde hrala po boku Jana Wericha. Medzi dôležité filmové roly, ktoré stvárnila patrí napríklad úloha Katky v Polnočnej omši (1962), Evy v Námestí sv. Alžbety (1965) alebo Sašky vo filme Medená veža (1970), či Matky vo filme Pelíšky (1998). Ďalej hrala vo filmoch Horem pádem (2004), alebo Václav (2007). Za úlohu Věry vo filme Horem pádem jej udelili Českého leva za najlepší ženský herecký výkon v hlavnej úlohe Ešte bohatšia je Vášaryovej televízna tvorba. Roky patrila k najvýznamnejším tváram populárnych „bratislavských pondelkov“. Účinkovala v televíznych filmoch ako Peter a Lucia (1968), Balada o siedmych obesených (1969), Červené víno (1972),  Buddenbrokovci (1974),  Mário a kúzelník (1976), Sesternica Beta (1979) Portrét Doriana Graya (1988), Staroružová dráma (1989), Lorenzaccio (1991) a mnohých ďalších. Okrem divadla, filmu a televízie sa výrazná tvorivosť Emílie Vášaryovej prejavuje aj v rozhlase a na VŠMU v Bratislave, kde pôsobí ako profesorka na Katedre hereckej tvorby. Žije v Bratislave. 

 

Pani Milka sa najskôr ani nechcela fotiť, pretože prišla na rozhovor rovno po skúške v divadle. Už vôbec si nedokázala predstaviť, že by mohol trvať aj hodinu a viac. Napokon ale veľmi ochotne fotografke zapózovala, nijako ma pri rozhovore nesúrila, ani sa uprostred neho nezačala dvíhať. Myslím, že sa cítila veľmi príjemne a určite k tomu veľkou mierou prispelo aj stretnutie s dávnym známym, pánom Mérim z hotela Devín. Bolo krásne vidieť ju šťastnú a spolu sa smiať. Ako zatiaľ s jedinou respondentkou som s ňou rozhovor autorizovala cez telefón pri texte vytlačenom na asi pätnástich A-štvorkách. Trvalo nám to presne hodinu a štyridsaťosem minút. Ďakujem, aspoň už mám predstavu, ako to vyzerá pri divadelných čítačkách :)) AestheHovor, na ktorý určite nikdy nezabudnem. Ďakujem <3  

Pani Milka sa najskôr ani nechcela fotiť, pretože prišla na rozhovor rovno po skúške v divadle. Už vôbec si nedokázala predstaviť, že by mohol trvať aj hodinu a viac. Napokon ale veľmi ochotne fotografke zapózovala, nijako ma pri rozhovore nesúrila, ani sa uprostred neho nezačala dvíhať. Myslím, že sa cítila veľmi príjemne a určite k tomu veľkou mierou prispelo aj stretnutie s dávnym známym, pánom Mérim z hotela Devín. Bolo krásne vidieť ju šťastnú a spolu sa smiať. Ako zatiaľ s jedinou respondentkou som s ňou rozhovor autorizovala cez telefón pri texte vytlačenom na asi pätnástich A-štvorkách. Trvalo nám to presne hodinu a štyridsaťosem minút. Ďakujem, aspoň už mám predstavu, ako to vyzerá pri divadelných čítačkách :)) AestheHovor, na ktorý určite nikdy nezabudnem. Ďakujem <3