9) Grafický dizajnér, editor, vydavateľ a vysokoškolský pedagóg Peter Biľak

Tvrdí, že dizajn alebo umenie nie je demokratické, pretože ide o individuálny prejav. Hoci sám navrhuje vzhľad písma, stále píše aj rukou. Je zvedavý, čo sa stane, keď na Slovensku zomrie posledný „známkotvorca“ a páči sa mu, že v Holandsku umelecké projekty pre štát neposudzujú len úradníci. Obdivuje neviditeľný, no užitočný dizajn a verí v radikálne transparentný vydávateľský biznis model. Večný študent, ktorý inšpiráciu pre tvorbu národnej identity šiel hľadať aj do Bhutánu, grafický dizajnér PETER BIĽAK.

SPOLUPRÁCA SO ŠTÁTOM

O projekte Good Idea Slovakia: „Slovensko nie je jednoduchá krajina, veľa vecí sa musí doriešiť a zlepšiť, ale mne sa páčilo, že ľudia mali ambíciu posunúť to niekde ďalej. Aby to Slovensko nebolo len akási industriálna dielňa, kde sa vyrábajú ťažké stroje, technika, autá...Ak sa ľudia s takou ambíciou stotožnia, potom sa to aj stane. „

Sleduješ priebežne, čo sa deje doma?

Väčšinou áno, ale dnes som bol celý deň v škole. Čo sa deje?

(V deň, keď sme v Haagu nahrávali tento rozhovor sa na Slovensku ozvala bývalá zamestnankyňa MZV Zuzana Hlávková, aby kritizovala niektoré postupy ministerstva pri zabezpečovaní kultúrnych akcií súvisiacich s Predsedníctvom. pozn.red.)

Aké máš skúsenosti so spoluprácou so slovenskými inštitúciami? Aká bola tvoja úloha v projekte Good Idea Slovakia? Pri jeho realizácii bolo totiž použité tvoje písmo. Išlo vôbec o priamu spoluprácu, alebo ako to vzniklo?

Je to zaujimavý projekt, ale nie môj. Good Idea Slovakia je projekt agentúry Creative Department. Nemám s ním spoločné nič, okrem toho, že si zvolili moje písmo, ktoré som vytvoril dávno predtým. To písmo je súčasťou kampane, ale ja som žiaden vzťah s ministerstvom nemal.

Mal si ho pri iných projektoch?

S ministerstvom (MZV, pozn.red.) som robil na predsedníckej známke, ktorá bola vydaná v júni 2016 pri príležitosti tejto udalosti. To bolo priame zadanie. Pozývali ma robiť aj konkurz na prezentáciu Slovenska v zahraničí, ale keďže konkurzy nerobím, slušne som odmietol.

Dokážeš zhodnotiť spoluprácu so slovenskými štátnymi inštitúciami na umeleckých projektoch?

Aj taký jednoduchý projekt ako spomínaná známka bol pomerne komplikovaný. Licenciu na vydanie známky má totiž na Slovensku len Slovenská Pošta. No známku potrebovalo Ministerstvo zahraničných vecí, a chceli, aby som ju robil ja, no majú tiež svoje vlastné schvaľovacie procesy. Pošta má zasa vlastnú schvaľovaciu komisiu, a tak som dlho ani nevedel, kto je vlastne mojim klientom. Známi na Slovensku mi spomínajú, že štátne procesy sú tam komplikované. Veľa ľudí sa do nich práve preto ani nezapája, lebo sú netransparentné a neprehľadné. Osobne si myslím, že aj forma rôznych verejných súťaží nie je šťastná. Znie to dobre, ale prakticky to nie je realizovateľné.

Keď „verejný“ znie tak demokraticky...

Dizajn alebo umenie na určitej úrovni nie je demokratické. Možno to znie elitársky, ale umenie je individuálny prejav. Dizajn, dobrý dizajn funguje tak, že dizajnér sa vo vzťahu s klientom snaží plne pochopiť jeho požiadavky a vyrobiť niečo špecifické, na základe informácií, ktoré dostane. Neviem si predstaviť robiť dizajn bez dialógu s klientom. Vtedy je to redukované na vyrábanie obrázkov, ktoré môžu byť pekné, ale nie relevantné. Je to strieľanie na slepo, a veľmi neefektívny spôsob práce.

foto: TGL

foto: TGL

Máš skúsenosti aj s posudzovaním návrhov v komisiách?

Sedel som v rôznych komisiách, viem ako fungujú. Tí ľudia sa tam stretnú, všetky návrhy musia umelci samozrejme poslať zadarmo. Keď potom povedzme tisíc návrhov podelíme troma hodinami, ktoré na to hodnotitelia majú, reálne im na posúdenie jedného projektu zostane možno desať sekúnd. Venovať sa práci na nejakom návrhu niekoľko mesiacov, aby sa potom na to niekto na pár sekúnd pozrel, to nemá zmysel. Vždy keď ma o niečo také požiadali, snažil som sa vysvetliť, že to nie je dobrý spôsob, a že dôležité veci by mali byť zadávané inak.

Ako?

Keď som robil takéto veci inde, išlo vždy o úzky konkurz pozvaných ľudí, odborníkov. Dvoch, troch, štyroch. Zaplatilo sa im tzv. „skicovné“ a jeden z návrhov bol vybraný. Alebo sa vyberalo priamo, ak niekomu priamo verili.

Funguje to tak aj v Holandsku?

Keď som robil známku tu, bolo to priame zadanie. Následne som musel urobiť tri návrhy, z ktorých si potom vybrali jeden.

Ako sa na to pozerá umelecká obec ale aj verejnosť? Prijímajú tento model? Nikto potom neukazuje prstom, že aha, vybrali Biľaka lebo má konexie?

Nepočul som o takých veciach.

Z čoho si myslíš, že to vyplýva?

Možno je to tým, že výber dizajnéra sa realizuje na základe profesných referencií, čo je zárukou istej kvality. Preto potom nie je problém s priamym výberom.

Je dôležitá aj predchádzajúca skúsenosť s rovnakým typom projektu?

Skoro všetky veci, ktoré robím, robím po prvý raz. Prvý raz som robil divadelnú dramaturgiu, komplexné vizuálne značenie metra, filmársku prácu, alebo aj spomínané známky. Práve tým, že je to po prvý raz, tak sa na to veľmi dobre pripravím a robím to inak ako ostatní. Na Slovensku by mi to asi neprešlo. Je to zaujímavé, ale na Slovensku robia napríklad známky iba ľudia, ktorí už známky robili. Mladý človek ich nikdy robiť nemôže, pretože s tým nemá skúsenosť. Robia ich teda len existujúci tvorcovia známok, no keď zomrie posledný známkotvorca, tak neviem..

Je dôležité kto návrhy vyberá?

Určite. V Holandsku je dobré to, že napríklad aj na Pošte majú oddelenie Umenie a dizajn, kde sú ľudia, ktorí študovali rovnaké školy ako umelci, a pri umeleckých projektoch dokážu vďaka tomu posúdiť ich hodnotu. Nevyberajú úradníci. To možno garantuje aj lepší priebeh celého procesu. Zároveň sú potom za to zodpovední. Manažér, ktorý vybral mňa bol na tom mítingu možno nervóznejší ako ja, lebo sa zodpovedal za svoj výber svojmu šéfovi a musel presvedčiť ďalších ľudí, že je to dobrá voľba.

Je Slovensko dobrý nápad?

(smiech) Je to ambiciózne. Marketing je väčšinou vždy o tom, ako by veci mali byť. Keby bol o tom, ako veci sú, tak by to asi nebolo veľmi inšpiratívne. Vieme, že Slovensko nie je jednoduchá krajina, a že veľa vecí sa musí doriešiť a zlepšiť, ale mne sa páčilo, že ľudia mali ambíciu posunúť to niekde ďalej. Aby to Slovensko nebolo len akási industriálna dielňa, kde sa vyrábajú ťažké stroje, technika, autá... Ak sa ľudia s takou ambíciou stotožnia, potom sa to aj stane.

MÉDIÁ – INFORMÁCIE – HOLANDSKÝ ZAČIATOK

Pri každej informácii je pre mňa najdôležitejšie KTO ju vlastne hovorí. To je vlastne tá hlavná časť toho celého. A zaujímajú ma rôzne uhly pohľadu. To potom uplatňujem aj pri práci.

Vo wikipedickom hesle o tebe sa píše, že „veľa vecí, ktoré si sa naučil v škole sa neskôr ukázalo byť polopravdami, a že je ľahké manipulovať s informáciami." Ako si to myslel?

Neviem ani, kto to písal, no ten výrok si požičal z rozhovoru, ktorý som robil s nejakým britským denníkom...

A nezakladá sa na pravde?

Ale áno. Televízii napríklad som nikdy neveril úplne stopercentne.

Prečo?

Asi preto, že keď sa u nás v detstve sledovali správy, rodičia vždy komentovali, že to nie je úplne celé pravda, čo tam hovoria. Nie že by to vždy bolo nevyhnutne celé lož, ale že isté informácie zamlčia. Potom samozrejme ľudia počúvali Slobodnú Európu, a odvšadiaľ mal človek iný typ informácií. Iné sa hovorilo doma, iné v škole, iné v televízii. Každý sa potom naučil vyskladať si z toho všetkého vlastný obraz. Myslím, že ľudia, ktorí si tým neprešli, najmä mladší ľudia, ale aj ľudia v zahraničí, napríklad v Amerike to tak nevidia, a majú bezvýhradnú dôveru k informáciám. Ľudia, ktorí mali rovnakú skúsenosť v detstve ako ja vedia, že pozícia, uhol pohľadu je pri prezentovaní faktov dôležitý. 

Ako teda selektuješ informácie?

Pri každej informácii je pre mňa najdôležitejšie KTO ju vlastne hovorí. To je vlastne tá hlavná časť informácie. Aj pri mojej práci ma zaujímajú rôzne uhly pohľadu, čiže nie len trvať na vlastnom názore, ale počúvať aj druhú stranu, snažiť sa jej porozumieť a skúsiť to vidieť aj z opačnej strany. Je to na začiatku veľmi zložité, ale dokáže to vysvetliť rôzne neprekonateľné názorové rozdiely

foto: TGL

foto: TGL

Bol si vždy takýto? Mal si vždy taký odstup od vecí?

Tak ako každý autor, aj ja som bol najskôr rozčarovaný z toho, že ľudia nechápu a neprijímajú moje návrhy a nápady. Neskôr, keď som do procesu tvorby zapojil aj publikum, to išlo ľahšie. Možno je to tým detstvom, keď som si uvedomil, že informácia je tvorená v hlave prijímateľa a nie vysielateľa. Ale je to schopnosť ako každá iná, ktorú musí človek trénovať. Tak ako treba trénovať schopnosť hovoriť pred publikom napríklad.

No o tebe konkrétne sa napríklad hovorí, že už viac o dizajne prednášaš ako ho robíš? (smiech)

:) Nie je to celkom tak, ale, každý kto strávi nejaký čas tvorením vecí pre verejnosť, sa musí skôr ci neskôr venovať aj rozprávaniu o procese tvorby, pretože je to tým najlepším vysvetlením. Či je to na stretnutiach s klientmi, pri práci so študentmi alebo aj na občasných verejných prezentáciách. Dopĺňa to moju prácu, a zároveň je to možnosť na sebareflexiu.

Ako si sa ocitol v Holandsku?

Je to dost dramatický príbeh. (smiech)

Áno? Tak daj dramatický.

Prišiel som tu študovať, ale predchádzala tomu aj dramatická udalosť. Pracoval som vtedy v Bratislave v reklamnej agentúre, čo bolo užitočné, lebo som si uvedomil, že to nechcem robiť. (smiech) Mal som vysoký plat, auto, bolo to pohodlné, ale začal som si na to zvykať. No a vtedy môj bratislavský byt vyhorel! Kompletne. To bol ten impulz, pre ktorý som z tej agentúry na druhý deň odišiel. Nemal som nič, všetko materiálne mi zhorelo, všetky práce, knihy, počítač…

Wau!

A to bol zrazu priestor, keď človek buď zrekonštruuje, čo zostalo, alebo vytvorí niečo iné. Prvotný impulz je samozrejme držať sa zubami nechtami toho, čo bolo, ale potom som si povedal, že je to možno najlepší čas nechať veci tak a robiť niečo úplne iné. Dočasne som sa oslobodil od všetkého, na čo som bol naviazaný, a navyše aj moja vtedajšia priateľka, teraz už manželka Johanna, študovala v zahraničí. A tak som sa ani nie za týždeň ocitol na škole v Maastrichte, kde som najskôr ani nestihol prijímačky, ale aj tak ma zobrali a dostal som dokonca grant. Keby nie toho bytu, možno by to celé bolo úplne inak. Určite to proces rozhodovania urýchlilo.

PÍSMO - UŽITOČNÝ DIZAJN

Ľudia sa väčšinou sústredia na to, ako dizajn vyzerá, teda na ten povrch vecí, a nie na to, čo dizajn robí. Neuvedomujú si, že všetko, čo tomu procesu predchádza, to je tiež dizajn!
foto: Julien typeface, P.B., ako tento typ písma vznikal si môžete pozrieť tu

foto: Julien typeface, P.B., ako tento typ písma vznikal si môžete pozrieť tu

Aké si bol dieťa? Prejavoval si sa výtvarne?

Asi áno. Nám zomrel otec, keď som bol pomerne malý, mal som tri roky. Vyrastali sme s mamou, ktorá musela robiť na full time. Často sme teda boli s bratom sami. Myslím, že to istým spôsobom urýchľuje vývoj. Asi mi aj to pomohlo byť samostatnejším a ani s cestovaním do zahraničia som potom nikdy nemal problémy. A ako každé dieťa, so starším bratom sme vymýšľali vlastné hry a vynálezy. Keď som ako malý niekomu spomenul, že by som chcel vymýšľať písmo, tak sa na mňa vždy čudne pozerali, že veď predsa písmo je už dávno vymyslené.

Čo ťa na písme tak lákalo?

Že je všade, ako vzduch. To, že nefungujú si uvedomíš, až keď s nimi nie je niečo v poriadku. A potom, že písmo je vlastne vizualizáciou ľudského hlasu. Aj preto existujú rôzne písma, pre rôzne príležitosti. 

Píšeš ešte rukou?

Hej, hej, veľa.. Tým, že všetko je veľmi rýchle, písanie rukou je pre mňa dôležitý moment spomalenia a premyslenia si vecí, ktoré treba urobiť. Všetky moje zoznamy povinností píšem len rukou. Rovnako keď chcem niekomu niečo poslať, listy napríklad, píšem len rukou.

Niekedy mám pocit, že na Slovensku je aktuálne jedna z najväčších koncentrácií dizajnérov a dizajnu na meter štvorcový. So slovom „dizajn“ a „kreatívny“ akoby sa roztrhlo vrece. Všetci chcú byť dizajnérmi, alebo robiť grafických dizajnérov a niekedy to vyzerá, že ich všetci aj robia.(smiech) Na jednej strane je fajn, že sa to stalo „cool“ profesiou, rovnako ako povedzme kedysi manažér, ako ale oddeliť dobrý dizajn od zlého?

Moja definícia a vnímanie dizajnu sa menili postupne s prácou. V dnešnej dobe, asi aj kvôli časopisu, ktorý robíme, vnímam širšiu úlohu dizajnu. Ľudia sa väčšinou sústredia na to, ako dizajn vyzerá, teda na ten povrch vecí, a nie na to čo dizajn robí. Neuvedomujú si, že všetko, čo tomu procesu predchádza, to je tiež dizajn! Veľa dizajnu, čo obdivujem, je práve v tých neviditeľných veciach, ktoré robia život užitočnejším a lepším.

foto: z článku magazínu WTW- Priestor pre ľudí, nie pre autá 

Máš nejaký príklad?

V jednom z vydaní nášho časopisu vysvetľujeme príklad tuto z Holandska. Ide o veľkú križovatku v meste Drachten, ktorou sa premelie veľa ľudí. V minulosti sa tam stalo mnoho kolízií áut s cyklistami, a tak potrebovali riešenie. Všade na svete sa taký priestor rieši nejakými separáciami, ktoré oddelia cyklistov od áut a chodcov, aby sa zvýšila bezpečnosť, alebo sa dodajú značky, semafory.

Ale ak je dopravného značenia príliš, v istom momente to prestane fungovať. To, čo teda vzniklo na severe Holandska je presný opak. Hovorí sa tomu shared space. Odstránime všetky separácie medzi autami, bicyklami a ľuďmi.. a ľudia sú pochopiteľne zmätení a neistí. Ale práve preto sa správajú opatrnejšie. Nie preto, že je im to nariadené značením, ktoré aj tak skoro každý ignoruje. Po tejto zmene sa tam nestali žiadne fatálne nehody, a počet kolízií klesol o 80 percent. V tomto prípade je teda dizajnom absencia dizajnu. A aj to je dizajn, nie len pridávanie, ale niekedy aj ubratie vecí. 

Dôležitejší je teda pre teba ten vplyv dizajnu, nie samotný dizajn?

Áno, dobrý dizajn je podľa mňa základné premyslenie toho, ako veci majú fungovať, a aký majú dopad na reálny život užívateľov. Nemusel ich urobiť niekto, kto študoval v Miláne alebo v Helsinkách a dobrý dizajn nemusí stáť ani veľa peňazí. 

WORKS THAT WORK – RADIKÁLNE TRANSPARENTNÝ ČASOPIS

Keď sme ohlásili vznik časopisu, Newsweek ohlásil zánik svojho tlačeného vydania. V tom čase mali dva milióny predplatiteľov! Vypukla panika a ľudia to zjednodušene videli ako problém tlače, ktorú vo veľkom nahradia sociálne a digitálne médiá. Ale ja som chcel poukázať na to, že to nemá nič so samotným médiom, ale že spomínaný biznis model z devätnásteho storočia prestal byť relevantný.

Venuješ sa aj tvorbe časopisu Works That Work, zabŕdaš trocha aj do žurnalistického remesla. Ako sa ti darí vydávať časopis s unikátnym obsahom, prežiť, a nebyť pri tom závislý od inzerentov a reklamy?

Keď sa pozrieme na časopisy všeobecne, je to vlastne biznis ako každý iný. Má zarábať peniaze, čo je legitímne. Len ten biznis model je posledných dvesto rokov skoro jednotvárny, časopisy sú platené takmer výlučne inzerentmi. Pred rokom 1830 si človek predplatil noviny alebo časopisy, ktoré chcel, a boli robené pre neho, čitateľ mal priamy vzťah s vydavateľstvom. Keď začala hrať hlavnú rolu inzercia, stali sa dve veci. Stalo sa to masovejším a lacnejším. Celú produkciu časopisu zrazu neplatil čitateľ, ale inzerenti. A to je dôležité vedieť. Ten kto za médiá skutočne platí, má privilegovanú pozíciu vplyvu, a časopis napríklad bude dodávať len taký typ informácií, ktoré podporujú predaj reklamného obsahu. Čitateľ sa teda stal akousi vedľajšou komoditou časopisu. Je možno deprimujúce zistiť, že časopis nie je robený pre čitateľov, ale preto sa na to nemôžu ani sťažovať.

foto: niektoré z tituliek WTW, súkromný archív P.B. 

foto: niektoré z tituliek WTW, súkromný archív P.B. 

Vy vo WTW ale tento model ignorujete.

Áno.Deväťdesiat percent našich zárobkov pochádza priamo od čitateľov, a tým sa úplne mení prístup, pretože oni sú vlastne investormi časopisu a my sa zodpovedáme im, nie niekomu inému.

Odráža sa to aj na obsahu?

Samozrejme. Inzercia v časopisoch nevypĺňa iba stránky s reklamou, priamo ovplyvňuje redakčné rozhodnutia. Poznám desiatky časopisov, ktoré zanikli nie preto, že by nemali čitateľov, ale preto, že nemali inzerciu. 

Čo bolo tvojím motívom robiť takýto časopis, keď vezmeme do úvahy, že už máš dosť práce aj bez toho?

Viac dôvodov. Rozmýšľal som napríklad ako by som sa stále mohol učiť nové veci, ktoré som nikdy nevedel. Pretože pri práci, ako sa mi už stalo aj vtedy v Bratislave, človek ľahko skĺzne do nejakého stereotypu. V každej práci od teba väčšinou chcú, aby si robila to, čo vieš, nie to, čo nevieš. Ale učíš sa najviac práve vtedy, keď robíš niečo po prvý raz.

Preto je to aj časopis o nečakaných veciach?

Áno. Bolo by jednoduchšie povedať, že je to časopis o autách, ale nebola by to pravda. Ten obsah sa stále mení. Works That Work je časopis o veciach, o ktorých ľudia väčšinou nevedia. A dokonca často ani netušia, že o nich nevedia. (smiech)

To bol jeden motív, čo ešte?

Ešte v roku 2012, v čase ekonomickej krízy, keď bolo viac počuť o veciach, ktoré zanikajú, v momente keď sme ohlásili vznik časopisu, Newsweek ohlásil zánik svojho tlačeného vydania. V tom čase mali dva milióny predplatiteľov! Vypukla panika a ľudia to zjednodušene videli ako problém tlače, ktorú vo veľkom nahradia sociálne a digitálne médiá. Ale ja som chcel poukázať na to, že to nemá nič so samotným médiom, ale že spomínaný biznis model z 19. storočia prestal byť relevantný. Je zaujímavá doba, viac ako kedykoľvek predtým sa ľudia zaujímajú o to, ako sú veci robené. Myslím, že nie som sám, ale keď si napríklad kupujem kávu, chcem vedieť kde bola vypestovaná a či ten farmár dostal za to zaplatné. Takisto džínsy. Keď viem, že ich robili deti v Bangladéši, nemám z toho dobrý pocit. Je to niečo, čo nebolo predtým dôležité, zaujímala nás väčšinou iba cena. Ale teraz chcú ľudia vedieť viac. Preto sa mi zdalo, že to bude úplne super, ak budeme robiť časopis, ktorý bude úplne transparentý, dokonca až radikálne transparentný, lebo zverejníme všetko to, o čom normálne časopisy nechcú hovoriť. Napríklad koľko platíme autorom, koľko peňazí dostaneme za predaj, koľko kusov tlačíme a koľko ich predáme. Že bude len pre čitateľov a pre nikoho iného. Ja sám som náročný čitateľ, takže som si povedal, že keď o tom dokážem presvedčiť sám seba, možno tomu uveria aj iní.

foto: TGL

foto: TGL

Ako ho teda financujete?

Nemáme žiadny externý zdroj. Žiadny investor, žiadna firma, je exkluzívne pre našich čitateľov. Na to, aby vôbec mohlo vzniknúť prvé číslo sme samozrejme potrebovali kapitál. Začali sme teda niečím, čomu sa hovorí crowdfunding, a ten nám umožnil zistiť dve veci. Otestovať ideu, či to bude fungovať, a či je na to vhodný čas. Potrebovali sme minimálne tisíc ľudí, ktorí by si to boli ochotní zaplatiť. A ďalej, veľa ľudí sa nás pýtalo, prečo to chceme tlačiť, či by naozaj nebol lepší e-book. Sám som pritom intuitívne vedel, že tlač je najlepšie médium pre pomerne dlhé články. Crowdfunding teda nie je vždy len cesta ako vyzbierať peniaze, ale je to akési malé referendum, ktoré pomôže odpovedať na niektoré otázky o projekte.

Koľko váš časopis stojí?

Šestnásť eur. Veľa peňazí. Ale vedeli sme, že bude musieť stáť viac ako periodiká platené reklamou, pretože toto je cena kvalitnej investigatívnej žurnalistiky. Dokázali by sme ho urobiť aj za osem, ale nie tlačený. Práve v spomínanom crowdfundingovom „referende“ sme sa ľudí pýtali aj na toto. Chcete ho za šestnásť tlačený, alebo za polovicu elektronický? Deväťdesiat percent ľudí odpovedalo, že chce radšej viac zaplatiť, ale mať v ruke tlačenú verziu. To nám dalo jasný impulz, aby sme sa do toho pustili. 

A aj toto je dizajn?

Presne tak. Ja síce nerobím dizajn stránok časopisu, ale cítim sa ako jeho dizajnér, pretože som vytvoril podmienky, v ktorom tento projekt existuje

BHUTÁN – POMALÁ KRAJINA

Budhisti veria na reinkarnáciu, čiže sa pozerajú ďalej ako za horizont vlastného života. A keď takto rozmýšľaš, má to obrovský vplyv na tvoje rozhodnutia. Dávaš zrazu oveľa väčší pozor na všetko okolo seba.
foto: Kláštor Taktsang Palphug, súkr. archív P.B. 

foto: Kláštor Taktsang Palphug, súkr. archív P.B. 

Vrámci tvorby časopisu si sa nedávno vybral do Bhutánu. Ako to vzniklo, a prečo práve Bhután?

Veľa som o Bhutáne počul, a nie všetko bola pravda. To podnietilo môj záujem. A keďže veľa dobrých nápadov sa zrodí v momente keď niečo nefunguje, aj v tomto prípade to bolo podobné.

Ako to myslíš?

V čase ekonomickej krízy v USA, v roku 2008, začali ľudia uvažovať, či ekononomický systém, dokáže pokračovať tak, ako bol nastavený, keďže sa prehlbovali rozdiely medzi chudobnými a bohatými. Uvažovalo sa nad tým, ako sa vlastne mladí môžu začleniť do spoločnosti, keďže sa zdalo, že to budú iba zadĺžení ľudia, ktorí skončia školu a nikdy sa nedostanú k možnostiam niečo poriadne vo svojich životoch zrealizovať. Už sme vedeli, že komunizmus nefunguje, ľudia sa teda začali pýtať, či existuje nejaký iný model.

A odpoveďou má byť Bhután? U nich všetko funguje?

Určite to nie je krajina, kde všetko funguje. Bhután je pomerne chudobný, má problémy s minoritami, ale urobil veľa rozhodnotí na základe toho, že sa poučil z príbehov iných krajín. Bhután je miesto, ktoré ponúka alternatívy. Je to posledné budhistické himalájske kráľovstvo, ktoré existuje vďaka tomu, že vyzerajú a fungujú inak ako ostatný svet. Malé krajiny väčšinou umožňujú skúmať modely, ktoré veľké nemajú šancu ani len vyskúšať. Bhután je napríklad krajina, kde sa fosílne palivá skoro vôbec nepoužívajú. Jediný zdroj elektriny sú hydroelektrárne a solárne panely. Marketingom ich krajiny je niečo ako snaha nájsť balans medzi ochranou kultúry a životného prostredia, ruka v ruke s ekonomickým rozvojom. To, čo by v ideálnom svete západné krajiny chceli robiť, ale nie sú ochotné zľaviť so svojich statusov. Ale práve tento náš západný dizajn robí našu spoločnosť konzumnou.

V čom konkrétne?

Je to hrozné, ale súčasní dizajnéri napríklad pracujú na tom, aby sa životnosť vecí skracovala, aby ľudia mali pocit, že potrebujú stále nové a nové veci

To je pravda, už len také pančuchy! Dajú sa vyrobiť neroztrhateľné, ale kúpili by sme si ich iba raz, že áno...

Ale opäť, dá sa to zmeniť. Napríklad žiarovky. Neustále sa menia štandardy, nahrádza sa jeden model druhým a všetky z nich majú umelo skrátenú životnosť. A pri tom je možné vyrobiť žiarovky, ktoré funguju skoro nekonečne, ako Livermore´s Centennial Light Bulb, ktorá svieti neustále od roku 1901. Znie to absurdne, ale existujú dohody medzi firmami, a nie je žiadúce vytvárať výrobky, ktoré by si človek kúpil len raz v živote.

A čo s tým?

Napríklad to, že stimulačným modelom firiem by nemuselo byť predávať žiarovky, ale dodávať svetlo! To by úplne zmenilo uhol pohľadu. Zrazu keď Phillips vie, že má kamsi dodať 2000 lumenov svetla, je v ich záujme, aby tá žiarovka spotrebovala čo najmenej energie a fungovala čo najdlhšie.

Takže aj preto si išiel do Bhutánu? Inšpirovať sa?

Áno, aj preto. A potom ešte preto, že som tam nikdy nebol. A a aj kvôli poštovym známkam.

Známkam?

Hej, nerozprával som ti o tom? Najväčším zdrojom príjmu v Bhutáne v sedemdesiatych rokoch boli poštové známky.

Fakt?

Áno, ale nie na používanie, ale ako zberateľské kúsky, aké nikde inde na svete neexistovali. Už v šesťdesiatych rokoch tam robili prvé 3D známky, známky na hodvábe, zlatých fóliách, alebo malé elpéčky, ktoré keď si si pustila, normálne ti porozprávali príbeh o Bhutáne. Neuveriteľné veci! A to sú práve momenty, keď dizajn hrá dôležitú úlohu pri rozvoji krajiny.

Takže si si išiel do Bhutánu pozrieť ako sa dajú veci robiť inak. Hovoril si o tom aj s domácimi?

Keď som tam išiel nechcel som hovoriť s nikým iným než priamo s kráľom Bhutánu. (smiech)

Podarilo sa?

Nie. Dali mi odpoveď, že kráľ nikdy nijaké rozhovory neposkytuje. Nikomu, ani lokálnym médiám. Tak sme nakoniec robili rozhovor s premiérom.

foto: WTW

foto: WTW

Ako vlastne funguje bhutánska spoločnosť?

V Bhutáne je autokraticky nastavená demokracia. Kráľ sa v istom bode rozhodol, že bude demokracia a ľudia z toho boli zmätení, nechceli ju.

Zaujímavé.

Hej, lebo všade inde to prichádza nejakým tlakom zvonka, revolúciou, skrátka od ľudí. Tu sa pre demokraciu nedemokraticky rozhodol panovník.

Išiel si tam na vlastnú päsť?

Ano, ale pomohla mi aj slovenská ambasáda v Indii. Majú dobrý vzťah s bhutánskou ambasádou v Indii. Bhutánsky ambasádor v Indii bol dôležitý kontakt. 

Podarilo sa ti v Bhutáne nájsť, čo si hľadal?

Ak človek cestuje na nové miesta musí byť otvorený a nedržať sa za každú cenu plánu.

Dokument, ktorý si tam natočil v pláne bol?

Asi týždeň pred odchodom som kamarátovi filmárovi spomenul, že idem do Bhutánu a chcel ísť s nami. Tak sme sa tam ocitli s filmárom, ktorý nevedel, čo má vlastne točiť. (smiech) Veľmi dlho trvalo, kým sme zistili, čo vlastne chceme povedať.

A čo vlastne?

Je to príbeh o prežití v regióne, kde zvyknú krajiny často anexovať okolití susedia. A tiež o tom, akú rolu hrá v budovaní identity národa jazyk, národný kroj, architektúra. Pre Bhután sú to všetko nové veci. Svoj jazyk Dzongkä intenzívnejšie používajú len posledných dvadsať rokov. Vyvinuli ho, aby sa odlíšili od ostatných. Rovnako ich kroj, alebo architektúra. Pred dvadsiatimi rokmi tam mladí ľudia nosili tričká a džínsy, dnes len tradičný bhutánsky kroj. A aj to pomáha pri formovaní identity národa.

foto: WTW 

Je niečo, čo by sa od Bhutánu mohol zvyšok sveta naučiť?

Od pohľadu na ekonomiku, ktorá je u nás nastavená na neustály rast, no nič v prírode neustále nerastie, až po akýsi pohľad do budúcnosti napríklad. Budhisti veria na reinkarnáciu, čiže sa pozerajú ďalej ako za horizont vlastného života. A keď takto rozmýšľaš, má to obrovský vplyv na tvoje rozhodnutia. Dávaš zrazu oveľa väčší pozor na všetko okolo seba. My sme veľmi nastavení na rýchlosť, Bhután je pomalá krajina. A potom veci okolo ochrany životného prostredia, v čom sú globálnym lídrom. To, že šesťdesiat percent krajiny musí navždy zostať zalesnenej, majú napríklad v ústave. Plus, do konca roka 2020 by tam mala byť celá produkcia jedla úplne bio.

Prečo sa tam nešiel inšpirovať Leonardo DiCaprio?

No, neviem. (smiech). Bhután je napríklad jediná krajina na svete, ktorá pohlcuje viac CO2 ako produkuje, teda je karbón-negatív. Práve vďaka tomu zalesneniu. Pochopili, že keď vyklčujú lesy, prídu aj o vodu, ktorú potrebujú pre svoje hydroelektrárne. Ostatné krajiny síce z toho klčovania teraz profitujú, ale ten zisk je krátkozraký.

Je už film hotový?

Máme už prvé verzie, ale ešte potrebujeme čas. Nikdy som film nerobil, tak sa s tým neponáhľame. Veľa sa pri tom sám učím. O tom, ako možno vypovedať príbeh v inej forme a aj samotným skúmaním krajiny.

O KRÁSE

V čom vidíš krásu a čo je podľa teba krásne?

Krása je dôležitá funkcia vecí. Dokáže zlepšiť náš život a dokáže ho robiť príjemnejším. Ľudia si stále vyberajú príjemné veci. Vyberajú si krásu, symetriu, sme naprogramovaní, aby sme boli priťahovaní krásou, a to nikdy nebude inak. Človek nikdy nebude mať chuť objať kopu ľadu, alebo sa napríklad utierať niečím drapľavým...

...(smiech)

..áno, žijeme tak milióny rokov, len tie definície krásy sú rôzne. Krása je totiž veľmi komplikovaná. Človek vie, čo to je až keď ju vidí a často je to odlíšenie sa od toho, čo je bežné. Myslím, že najdôležitejšie je rozpoznať krásu vo veciach okolo. Našou skutočnou výzvou je, napriek tomu, že sme otupení svojou rutinou, napriek tomu dokázať vidieť krásu v každodennom živote.

 

foto: Typotheque

 

Peter BIĽAK

Narodil sa v roku 1973 vo vtedajšom Československu. Študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, ale aj vo Veľkej Británii a USA. Vysokoškolské štúdium ukončil v Paríži, postgraduálne štúdium v holandskom Maastrichte. Práve cestovanie mu pomohlo stať sa nezávislejším a umožnilo vidieť veci z rôznej perspektívy. Ako študent bol často frustrovaný z toho, že slovenčinu ako jazyk nepodporovalo mnoho typov vtedajšieho digitálneho písma. Aby bol schopný dizajnovať knihy, musel si najskôr vymyslieť vlastné fonty. Predtým, ako si otvoril vlastné dizajn štúdio v holandskom Haagu, pracoval v Studiu Dumbar. V roku 1999 založil Typotheque type foundry, v roku 2000 založil, editoval a dizajnoval žurnál o umení a dizajne DOT DOT DOT. V roku 2009 spoluzakladal Indian Type Foundry v indickom Ahmedabade. V súčasnosti sa venuje redakčnému a grafickému dizajnu a tvorbe písma, čo kombinuje s vyučovaním na Kráľovskej akadémii umení v Haagu. Vydáva a tiež píše pre časopis Works That Work-Magazin of Unexpected Creativity, publikuje vo viacerých magazínoch o dizajne, prednáša a spolupracuje aj na tvorbe vystúpení moderného tanca. S rodinou žije v Haagu.

Peter má nesmierne veľa nápadov a zdá sa, že ich aj všetky realizuje. Naraz! Je veľmi systematický a darí sa mu, na rozdiel od nás ostatných, veci dokončiť. O to viac som mu vďačná, že si pri všetkých svojich aktivitách našiel čas na rozhovor a dovolil nám aj fotografovať uňho doma. O svojej práci hovorí veľmi zanietene no pokojne zároveň. Ak by ste chceli podporiť vznik úžasného a nepochybne pre nás všetkých inšpiratívneho dokumentu o Bhutáne, ktorý chystá, môžete tak urobiť aj prostredníctvom tohto projektu. Neviem sa dočkať, až uzrie svetlo sveta. 

Peter má nesmierne veľa nápadov a zdá sa, že ich aj všetky realizuje. Naraz! Je veľmi systematický a darí sa mu, na rozdiel od nás ostatných, veci dokončiť. O to viac som mu vďačná, že si pri všetkých svojich aktivitách našiel čas na rozhovor a dovolil nám aj fotografovať uňho doma. O svojej práci hovorí veľmi zanietene no pokojne zároveň. Ak by ste chceli podporiť vznik úžasného a nepochybne pre nás všetkých inšpiratívneho dokumentu o Bhutáne, ktorý chystá, môžete tak urobiť aj prostredníctvom tohto projektu. Neviem sa dočkať, až uzrie svetlo sveta.