5) Scenárista, hudobník a spisovateľ Maroš Hečko

Netúži po kariére v médiách, ale šéfovať Rádiu FM ho baví. Tvrdí, že aj zorganizovať veci pre hŕstku ľudí môže byť veľkolepé. Na písaní miluje možnosť byť chvíľu sám so sebou a generovať konečne svoj príbeh. Najlepšie sa mu to darí na cestách do krajín tretieho sveta, naposledy v Zanzibare. Scenárista, spevák, hudobník aj spisovateľ, a najmä skvelý človek, MAROŠ HEČKO.   

POLITIKA - RÁDIO FM

Blížia sa voľby, vieš koho budeš voliť? (rozhovor vznikol vo februári, pozn. red.)

Neviem. Bol som veľmi dlho presvedčený, že nepôjdem voliť a teraz zvažujem, či to v sebe nezmením, tento názor, či sa k tomu nepostavím trochu ináč, lebo je to burcujúce. Priznám sa, že čím viac sa chcem dostať k podstate, napríklad si trošku preštudovať programové vyhlásenia a vidieť za vrátka každej strany, aby som sa rozhodol správne, tak je to pre mňa zaťažujúcejšie a nepríjemnejšie a stupňuje sa vo mne taký nejaký čudný pocit akéhosi marazmu. Takže s tým veľmi, veľmi bojujem.

A bol by ten marazmus väčší keby si šiel alebo keď nepôjdeš?

No veď to je jedna z tých vecí. Či sa vyrieši tým, že budeme voliť menšie zlo, je pre mňa záhadou, ktorou sa v tieto dni zaoberám. Volili sme už menšie zlo a mám pocit, že je to ešte horšie. Ťažké je to, veľmi ťažké. 

Čím si ty ako Maroš Hečko momentálne najviac. Šéfdramaturg Rádia FM na RTVS? Napĺňa ťa to najviac?

Áno. Odložil som automaticky svoje osobné aktivity, nerobím teraz muziku, už dva roky, dva a pol.

Nechýba ti to?

Chýba, ale človek sa musí rozhodnúť, keď majú veci fungovať a chceš ich robiť naplno, poriadne sa do nich nalievať. Máme tu fantastické projekty typu RHA festival, Vianočné trhy, Terasy pod pyramídou, ktoré sme rozbehli a ponúkame v týchto projektoch veľa slovenskej hudby... a samotné rádio tiež. Pýta si to veľa času. 

To znie viac úradnicky ako tvorivo. Napĺňa ťa to aj po tvorivej stránke?

Úradnicky ma to ani tak nezahltilo, ale manažérsky určite. Je to producentská robota. A napĺňa ma to, ináč by som tu nebol. Nemám tie ambície, že by som teraz chcel robiť kariéru v médiách alebo niečo podobné, ale baví ma to, veľmi. Robiť robotu, ktorá ťa nenapĺňa, to je pre mňa to najubíjajúcejšie. Našťastie tu nemusím sedieť len kvôli tomu, že potrebujem výplatu a držať sa nad vodou. Myslím, že aj keď odídem z médií, mám svoje schopnosti, ktorými si zarobiť dokážem. Skoro tridssať rokov som nebol zamestnaný. Tým pádom nemám nad hlavou meč, ktorý seká hlavy, len čo opustíš tieto brány. Nemám žiadnu hypotéku, takže po tejto stránke som slobodný.

Šťastný človek.

Hej.

počas relácie Od veci_FM s kapelou Korben Dallas, foto: Stano Klačansky

počas relácie Od veci_FM s kapelou Korben Dallas, foto: Stano Klačansky

Po bratislavských kaviarňach sa povráva, že Rádio FM generuje akúsi zvláštnu komunitu ľudí, do ktorej sa je ťažké dostať. Uvedomuješ si nejaký takýto jav?

Uvedomujem. Hlavne to vychádza samozrejme z toho muzikantského pocitu, že urobil som pesničku, ktorá je samozrejme najlepšia na svete a toto je verejnoprávne médium, takže by ju malo okamžite zaradiť. A to je veľmi mylná predstava. A mylná predstava je aj to, že niekto píše poéziu, a urobili sme Nedeľnú chvíľku poézie, tak že teraz každý, kto píše, tak by sme ho mali zobrať. Ale nikto si neuvedomuje podstatnú vec.            

A to?

Že všetko to robia ľudia. Všetko pripravujú, riešia a vyberajú fyzické osoby, ktoré majú nejaký názor. A preto ich tam máš. Preto máš Daniela Baláža, ktorý robí playlisty Rádia FM. Lebo jeho názor je zaujímavý, pevný, zmysluplný a hlavne má nejaký tvar, ktorý chceš ponúknuť potom tomu poslucháčovi. Nemôže to byť všehochuť, ktorá ponúkne nejaký totálny maglajz a nejakú nekonzumovateľnú brečku. A to samozrejme potom generuje ten pocit a tie kaviarenské reči, že to je uzavretá komunita. Nemyslím si to.

Za tie tri roky, čo som tu ja sa toľko slovenskej hudby v žiadnom médiu neodprezentovalo. Vytvorili sme festival slovenskej hudby RHA kde odznie každý rok 16 až 18 koncertov slovenskej hudby od slovenských autorov, ktoré sa odpremiérujú vrámci niektorej služby, buď na Rádiu FM alebo na rádiu Devín. A veľmi dobre sme myslím spravili, že vkladáme tie nahrávky do systému EBU, čo je medzinárodný systém, ktorého sme členom a ponúkame ho ďalším rádiám.

Minulý rok sa nám podarilo, že symfóniu Martina Burlasa a operu Mareka Piačeka kúpilo päť štátov. Takže v tomto si myslím, že je obrovský posun. Ďalší posun je v tom, že za posledné tri roky táto budova ožila, čo sa týka prezentácie domácej aj zahraničnej hudby smerom k poslucháčovi. Všetky koncerty robíme zadarmo, takže jednoznačne sme sa práve viac otvorili.

Vnímaš Rádio FM, že je aj „zvyšok Slovenska friendly“, že nie je to len taká bratislavská záležitosť?

Ja si myslím, že nie je, že sa vo veľkej miere snažíme pomáhať aj kultúrnym aktivitám mimo Bratislavy, či sú to Košice, Žilina, Nitra. Máme veľa spoluprác s klubmi, ktoré sú aktívne v kultúrnej produkcii, takže sa im snažíme čo najviac pomáhať. Oznamami, ponúkaním lístkov do súťaží a podobne. Nie je to určite lokálpatriotizmus, ktorý si zobral na mušku hlavné mesto a všetko ostatné ho nezaujíma, naopak.

 

ZANZIBAR a NOVÁ KNIHA

archív M.H.

archív M.H.

Tvoja posledná cesta bola do Zanzibaru, ako si sa tam ocitol, bola to dovolenka?

Ja mám tieto mesačné výlety na konci roka ako takú očistu. Musel som si niečo nájsť.

Tak máš sabatical month, nie year.

Áno, áno. Ale nešiel som na dovolenku, písal som tam knižku. A keďže som odložil  všetky aktivity aj okolo filmu, aj okolo muziky, ostalo mi písanie ako hlavná kreatívna náplň.

Čo máš na písaní rád?

To, že sa s témou tak uzavrieš sám do seba, až zabúdaš jesť. Tu ten rok prebieha v obrovskom kolotoči a neskutočnom množstve sedení, prijímania a odovzdávania informácií. To je neuveriteľne namáhavé aj na hlavu, aj na to, že ti to uberá z fantázie. To je ako keď ideš na spravodajský portál a z neho len berieš titulky a dávaš ich do súvislostí, potom z toho niečo vygeneruješ... Nie je tu tá možnosť ukľudniť sa a všetko stíšiť. Sedenia, ktoré sa týkajú rádia sú vždy v súčinnosti s ďalšími ľuďmi. A ja mám veľmi rád samotu, kedy si poviem, že teraz idem generovať svoj príbeh a nemusím sa nikoho na nič pýtať ani počuť jeho názor. 

Takže si mesiac písal.

A bolo to úžasné! Písal som 8-12 hodín denne, hlavne v noci, málo som spal, a nemusel som sa do toho nútiť. Stačilo, že som si vytvoril svoje rituály a našiel si miesta, kde som sa cítil príjemne. Rok predtým som bol v Kambodži, vo Vietname, predtým som bol v Austrálii, chodím do Lisabonu na Vianoce. Vyrážam preč, lebo ma baví, že dôjdem do prostredia, ktoré ma tak trochu prefacká. Naozaj ten tretí svet ma viac otvorilk precíteniu tých tém, ktoré nás v podstate doma nezaujímajú. Dostávame síce informácie, že tam sa udialo toto a toto, ale tak to nejako preteká ušami a ani to nespôsobí nejakú veľkú emóciu.

Pocítil si nejakú v Zanzibare?

Dostal som sa tam do nemocnice, kde boli deti s maláriou, a ten pohľad naozaj dá zabrať psychike. Alebo som videl deti s AIDS, lebo sme robili takú reportáž v Kambodži, kde pôsobí spoločnosť Magna-pomoc deťom. Ten tretí svet je pre mňa akoby otvorením ďalšej čakry.

Zanzibarské deti. Tie zdravé. archív M.H. 

Zanzibarské deti. Tie zdravé. archív M.H. 

Videla som nejaké z tvojich fotiek na facebooku a väčšinou sa tá krajina javí skôr ako ošarpaná. Žiadne katalógové scenérie panenskej prírody. Videl si v tom cez to všetko krásu? Pomedzi tú chudobu a ošuntelosť, choroby ?

Ľudia sú úžasní. Stretávam sa v týchto krajinách s nejakým takým základným nastavením.  Čím je krajina chudobnejšia, tým tí ľudia viac držia pokope. Samozrejme tie rozdiely sú veľké keď prídeš do komunity v Kambodži a vo Vietname.

V čom?

Historické súvislosti, Pol Potov režim alebo Vietnamská vojna s Amerikou vygenerujú niečo v genetickom kóde národa, čo sa stane charakteristickým znakom. Vietnamci sú naozaj drzejší, sebaistejší, vedia sa ti postaviť, nepárajú sa s tebou pri obchode, keď si chceš niečo od nich kúpiť. V Kambodži je zasa až neuveriteľná mäkkosť, submisivita, ktorá je miestami až nepríjemná. Videl som v holičstve človeka, myslím, že to bol Američan, ktorý po ostrihaní povedal, že je nespokojný so svojím tupé a že nazaplatí tak veľa... nechal na stole iba polovicu sumy a majiteľ zložil ruky, uklonil sa a poďakoval. Som sa v živote s niečím takým nestretol. 

Na Zanzibare sú zase ľudia neuveriteľne komunikatívni. Bežne ťa oslovia deti a chcú sa s tebou rozprávať. Ad jedna preto, lebo sa chcú zlepšiť v angličtine a ad dva preto, lebo sa chcú dozvedieť odkiaľ si, aký máš názor, čo ťa priviedlo do ich krajiny atď. A to je na nich hrozne pekné. Lebo ich to nezaujíma tak povrchne. 

Vytvoril si si tam nejaké priateľstvá?

Po piatom januári tam už akoby končí sezóna, ja som tam bol potom ešte ďalšie tri týždne a stal sa súčasťou toho mestečka. Už ma poznali, lebo som nosil naše tričko Rádia FM, tak ma volali Mr. FM. (smiech) Sadali si ku mne a rozprávali mi, čo majú nové, čo chystajú, alebo aké má kto problémy so ženou, deťmi. Bol som asi jediný turista, ktorý sa ich na to pýtal. Aspoň mi to hovorili.

archív M.H. 

archív M.H. 

Takže si ťa asi obľúbili.

Áno. A keďže sú to postavičky, ktoré sa každý deň ocitajú na tom istom mieste, tak to boli také zvláštne rituály. Ako keď sa ma každé ráno so smiechom jeden taxikár, černoch pýtal, či nechcem zviezť na pláž, ktorá bola asi 300 metrov odtiaľ. A keď som mu povedal, či nevidí, že je to 300 metrov, tak povedal s úsmevom a bez akejkoľvek agresivity, „I know, maybe tomorrow...“

Baví ťa tento typ cestovania viac?

Viac to napĺňa ako keď ti niekto obkecáva pamiatky. Ten ich bežný život. Jeden taxikár tam bol napríklad štyri dni bez práce. Mal osem detí! Tak som sa ho pýtal, že a čo teraz jete?! Povedal, že ryžu, tá je lacná. Aj benzín je lacný. Chceš potom pochopiť tie princípy, že ako prežiješ s ôsmymi deťmi bez peňazí, keď cesta na letisko stojí 10 dolárov. Nejakú časť zaplatí za benzín, niečo sprostredkovateľovi, ktorý mu dohodí klientov... čiže mu zostane nejakých 6, maximálne 7 dolárov. A keď ti povie, že takýchto ciest urobil za štyri dni len dve, tak si ľahko spočítaš, koľko mu zostane na týždeň.

Vedeli, že tam píšeš knihu?

Vedeli, poznali aj moje cestičky, kade som chodil, takže vždy ma našli keď potrebovali.

Budeme tú knihu môcť čítať čoskoro?

Do leta by som ju chcel mať hotovú.

Zatiaľ posledný román Obvinenie napísal M.H. s Majou Hriešik, foto: tatran

Zatiaľ posledný román Obvinenie napísal M.H. s Majou Hriešik, foto: tatran

Prezradíš o čom bude?

Bude to taká životopisná fikcia. V ´89 tom som sa s kamarátom vybral, že idem emigrovať. Vybavili sme si všetky doložky a papiere, zložili sme všetko, čo bolo treba v banke a išli sme. Akurát sme vtedy spolu skončili vysokú školu.

To je teraz fikcia, alebo naozaj?

To bolo naozaj. A dopadlo to tak, že sme sa túlali, lebo nás to bavilo. Prvýkrát sme boli v zahraničí takýmto spôsobom. Vidieť Paríž, Štrasburg, hocičo. Presúvali sme sa len stopom ako dvaja slobodní beatnici. (smiech)

Nejako z toho ale zišlo ako vidím...

On sa v Barcelone odpojil a vrátil sa, a ja som tam zostal sám. Ďalšie týždne som sa takto táral po Európe, urobil som okolo 4000 kilometrov so zdvihnutým prstom, a nakoniec som sa vrátil aj ja. Zhodou okolností 21. augusta, kedy boli veľké nepokoje v Prahe. S Borisom Ondreičkom som sadol do večerného vlaku a rozprávali sme sa, rozprávali, až sme za Břeclavou zaspali, a zobudili sme sa v Štúrove na stanici o pol štvrtej. (smiech) 

Pre ilustráciu: Štefan Semjan raz povedal, (sme raz spolu robili videoklip pre Bez ladu a skladu) keď sa ho nejaká redakorka na záver v rozhovore spýtala: Čo najstrašnejšie by sa vám mohlo prihodiť v živote? A on povedal: No, zobudiť sa v januári o pol piatej na stanici v Štúrove. (smiech) Nám sa to síce nestalo v januári, ale v auguste, no museli sme s Borisom čakať do pol šiestej, kým išiel prvý osobák, ktorým sme sa po hodine a pol dotrepali do Bratislavy. 

Predsa ste sa vrátili odkiaľ ste prišli.

Hej, dostal som sa do bodu, z ktorého som vyšiel a knižka sa volá Ďalej na západ sa dá ísť len na východ a je to vlastne taký uzavretý kruh, v ktorom som strašne veľa vecí pochopil a zažil, tak to dávam do románovej podoby.

Sme zvedaví, možno aj filmové spracovanie na seba nenechá dlho čakať. :)

To neviem, to by bolo produkčne náročné :) a neviem, či je na to táto krajina pripravená. (smiech) 

Ako ten neúspešný pokus o emigráciu hodnotíš s odstupom času? Keby sa to podarilo, nemusel by si tu teraz riešiť svoje predvolebné dilemy.

Neviem, či niekedy hodnotím spôsobom, že si vyčítam, že som to mal urobiť inak, napríklad, ľutovať: škoda, že som neostal... proste sa to stalo tak, vychádzam z toho. Najlepšie je vedieť si to pomenovať a ísť ďalej. 

archív M.H. 

archív M.H. 

Darí sa ti to? Prichádza to s vekom? Povedz, že hej...

Ja myslím, že hej. Ak pochopíš, že si neurobila nejakú fatálnu chybu, treba ísť ďalej. Mne z toho teraz ide neuveriteľná sila, keď to píšem a spomínam na tie dni. Ako sa to nádherne celé uzavrelo v tom Štúrove. Má to aj svoj komický rozmer, a to sa mi na tom hrozne páči. A v konečnom dôsledku...tesne pred revolúciou by to asi dopadlo komicky aj keby som zostal. Asi by ma tá krajina poslala domov tak či tak.

Čiže všetko je ako má byť?

Hej.

 

POMÔŽ JEDNÉMU, ZACHRÁNIŠ SVET

Máš prácu, pri ktorej rozmýšľaš, oddychuješ pri písaní, čo je istým spôsobom tiež veľký ponor do seba, do vnútra, robíš aj niečo bezmyšlienkovité?

Napríklad si zaplávam... ale všetko má nejakú konektivitu. Aj prechádzka mestom nie je bez obrazov a myslenia... aj čítanie poézie pri Dunaji... Hlavu nevypneš len tak.

Veď toto...

Aj keď, nedávno som sa rozprával s priateľom Timotejom Križkom o tom, že existuje služba, ktorá ti zabezpečí, že ťa zatvoria do tmavej miestnosti, úplná tma, totálna slepota a si tam dva, tri alebo sedem dní... kto koľko vydrží. Žiadne zvukové a vizuálne impulzy. Vôbec nevieš aký je čas, aký deň... Tam sa ukáže, koľko vydržíš sám so sebou. Ale aj fyzickou prácou a športom dáš trochu zabrať telu, a to na chvíľu aj upokojí myšlienky, ktoré ťa trápia v súvislosti s realitou. Mne na to pomáha môj virtuálny svet, také malé úniky do fiktívnej reality. 

Ja mám veľké problémy vypnúť hlavu, keďže som nikdy nebola človek, ktorý skáče bungee jumping, alebo zlieza hory.

Tak ale máš svoj blog, to je tiež istá forma ventilu.

Hej, ale furt mentálna. A vieš s čím mám ešte problém?

S čím?

Že neviem nájsť taký ten správny pomer medzi empatiou a ľahostajnosťou. Väčšinou je to vždy extrém, a ľahostajnosť ním nebýva.

Tak si emotívny typ človeka, prežívaš veci...to je dar!

Hej, ale stojí ma to veľa energie. A nechcem byť taká trstina vo vetre. Ale tiež nechcem, aby mi boli veci ľahostajné, to, čo sa u nás deje, chcem aj nejako prispieť k tomu, aby sa zmenili. Niečím, asi malým, bezvýznamným, ale čímsi...

No, je to tažké. Lebo dnes máme pocit, že tie veci, čo robíme vlastne nikoho nezaujímajú. Ktovie koho bude zaujímať môj román, alebo moje iné aktivity.

Na druhej strane, teraz som mal možnosť byť tri dni na kompletných kvartetách Šostakovičových, tu v Slovenskom rozhlase, nechodilo tam až tak veľa ľudí, ale tá komunita, ktorá sa tam stretla, to považovala za absolútne výnimočný výkon aj od kvarteta aj od organizátorov. Naozaj to bolo niečo, o čom som mal, po tých troch dňoch, po tých veľkých jeden a pol hodinových koncertoch, pocit, že som zažil niečo absolútne výnimočné! Po každej stránke.

A preto mám pocit, že takéto veci sa oplatí robiť a organizovať, aj keď sú len pre nejakú hŕstku. Nemusí to byť vždy pre celý národ, toto má možno oveľa väčšiu hodnotu. Nakoniec, židovské porekadlo hovorí: pomôž jednému človeku a zachrániš svet. Tak aj v rámci takýchto aktivít sa to dá aplikovať. Hoci je to aj len pre úzky okruh poslucháčov, pre ktorých to pripravil, a ich to obohatí, tak si myslím, že urobil pre nich čosi veľkolepé. 

V poslednom čase som mal aj vyčerpávajúce debaty o politike. Aj na tomto poli sa dá prispieť čímsi bezvýznamno významným. Rozhodnutie, že nepôjdem voliť, nie je vôbec jednoduché, hlavne, ak ho robíš s plným vedomím. Ja sa k tomu nestaviam apaticky, nekašlem na to. Nie! Sledujem politické dianie, rozmýšľam a zvažujem úplne naplno možnosti, a to, že by som nešiel voliť, je tiež rozhodnutie, s ktorým je spojená zodpovednosť. Samozrejme, ak nepôjdem voliť, budem označovaný za neviem čo všetko... Ale ja si myslím, že je dôležitejšie, aby som sa postaral o to, že bude nádherný festival RHA, a že do rozhlasu príde niekoľko tisíc ľudí a uvidí super premiéry. A to je môj vklad... myslím si, že to stačí. 

Len, tie výčitky svedomia si nesmieme tak pripúšťať. Keby som mal koho voliť, tak dlho nerozmýšľam. Ale keď nemám pocit, že svoj hlas dávam niekomu z presvedčenia, tak to proste nemám urobiť. Nechcem voliť menšie zlo! Čo sú to za postoje a kompromisy, ktoré ma prostredie núti robiť?! Musím sa najpv vyzliecť z tohto tlaku, potom urobím slobodné rozhodnutie. 

Aj sám so sebou.

Najmä sám so sebou! Vo veciach, ktoré píšem a skladám, kompromisy nerobím, tak prečo by som ich mal robiť vo voľbách?! Ale je to tažké, najmä preto, že ten pocit viny môže byť veľký, lebo podľa väčšiny si sa nepridal, tak ti na tom nezáleží. 

Ale je zaujímavá, tá psychológia okolo toho celého.

Hej, až je naozaj ťažké si uvedomiť, čo je vlastne slobodné rozhodnutie: Ísť či neísť? 

A hudba ti nenapadla nejaká na Zanzibare? Ako sa to inak dá, keď si tvorivý človek, vypnúť tento jeden gombík?

Nie, nedá, len sa teraz nalievam niekde inde. Mám inú formu. Za celý môj život mi bolo jedno, či sedím s niekým a píšem scenár alebo robím film, alebo robím hudbu s partičkou zanietených bláznov, alebo píšem s niekým knihu. Už som absolvoval dva romány v tandeme, čo je pre niektorých úplne nepredstaviteľné. Ako ste sa mohli zniesť? sa ma pýtajú... a podobne... Ale nerobilo mi to problém. Bavilo ma to. Také spojenia vytvoria novú entitu, vznikne niečo, čo by za iných okolností nikdy nevzniklo. Proste, Kandidáta by som bez Havrana nenapísal, rovnako, ako by ho nikdy nenapísal on bezo mňa... Viem sa naliať do rôznych foriem umeleckého vyjadrenia. A teraz je to román Ďalej na západ sa dá ísť len na východ. Konečne som pri tom sám! :)

 

Maroš HEČKO

Narodil sa v roku 1967 v Bratislave. Vyštudoval filmovú akadémiu VŠMU v Bratislave. Začínal ako asistent produkcie vo filmových ateliéroch Koliba, na celovečernom filme Dušana Hanáka Súkromné životy. Spolupráca s režisérom Štefanom Semjanom na dokumentárnom filme o Andym Warholovi podnietila založenie produkcie Flugcojg Hilm, ktorej súčasť tvorili i kameraman Martin Štrba a strihač Dušan Milko. So Štefanom Semjanom neskôr spolupracoval aj na tvorbe celovečerného filmového debutu pod názvom Na krásnom modrom Dunaji (1993), za ktorý dvojica získala druhé miesto v prestížnej filmárskej súťaži Sundance Institute Róberta Redforda a cenu Francúzskeho filmového inštitútu v Paríži za scenár. Od roku 1995 bol zakladajúcim členom hudobnej formácie Nemogucaja Kucka (Bezmocná Hŕstka), s ktorou vydal tri albumy. O dva roky neskôr založil spolu s Oskarom Rózsom, Andrejom Šebanom a Marcelom Buntajom zoskupenie Free Faces. Stali sa objavom roka 2000 a kapelou roka v roku 2002. Od toho istého roku sa stal lídrom soc-popovej skupiny Wedding Band a zoskupenia Home Made Mutant. Zatiaľ posledným albumom pod hlavičkou spomínanej formácie je album z roku 2014 Paradiso Categorico. Je zakladateľom virtuálneho priestoru Bizarrepublic a audiovizuálneho servera Azyl. V roku 2013 prišiel do kín celovečerný film Kandidát, ktorého námetom a románovou predlohou je kniha M.H. Kandidát - Denníky z odpočúvania, ktorú vydal spolu s Michalom Havranom. Jeho zatiaľ posledným literárnym projektom je román Obvinenie, ktorý napísal spolu s Majou Hriešik. V marci 2012 sa stal šéfdramaturgom Rádia FM, s ktorým rozbehol projekt Demovnica pre začínajúce slovenské kapely. V roku 2013 po prvý raz spolu s rádiom Devín vytvorili trojdňový hudobný festival v priestoroch Slovenského rozhlasu v spojení s odovzdávaním hudobných cien Radio_Head Awards. Žije a pracuje v Bratislave, nerátajúc očistné mesiace v tretích krajinách.

S Marošom sme sa zhovárali krátko pred voľbami, no vzhľadom na jeho funkciu v štátnom médiu som sa rozhodla zverejniť tento text neskôr. No dobre, OVEĽA neskôr! Ale boli v tom aj osobné dôvody vyplývajúce z mojej „trstinovej“ povahy. :) Stretli sme sa v rozhlasovom bufete bez fotografa, v rýchlosti nás odfotil len jeho náhodne okolo idúci rozhlasový kolega. Napriek tomu, že sme pre poradu, na ktorú sa ponáhľal nestihli prebrať množstvo vecí, na ktoré by stálo za to sa opýtať, som M.H. nesmierne vďačná za jeho čas. A aj za to, že nie len rozprával, ale tiež počúval. Ďakujem. <3

S Marošom sme sa zhovárali krátko pred voľbami, no vzhľadom na jeho funkciu v štátnom médiu som sa rozhodla zverejniť tento text neskôr. No dobre, OVEĽA neskôr! Ale boli v tom aj osobné dôvody vyplývajúce z mojej „trstinovej“ povahy. :) Stretli sme sa v rozhlasovom bufete bez fotografa, v rýchlosti nás odfotil len jeho náhodne okolo idúci rozhlasový kolega. Napriek tomu, že sme pre poradu, na ktorú sa ponáhľal nestihli prebrať množstvo vecí, na ktoré by stálo za to sa opýtať, som M.H. nesmierne vďačná za jeho čas. A aj za to, že nie len rozprával, ale tiež počúval. Ďakujem. <3