2) Hudobník Andrej Šeban

Váži si, že nikdy nemusel chodiť do práce a môže robiť hudbu pre nikoho. Verí, že na konci celého procesu poznania ostáva iba horizont tajomstva a krása je podľa neho stav vedomia. Tej mojej vďačím tak trochu za to, že sa so mnou zhováral. Gitarista, skladateľ, producent, spevák a roztopašný skeptik,  ANDREJ ŠEBAN. 

foto: Michal Hinca

foto: Michal Hinca

O HUDBE A O KRÁSE

Zoznámili sme sa v KC Dunaj, na debate o kvótach v slovenskej hudbe. Zmenili ste nejako odvtedy názor na túto tému, alebo ste si konečne utvorili jednoznačný?

Hej, vytvoril som si jednoznačný, je mi to fuk! (smiech) A po tej debate som si povedal, že už nikdy do žiadnej nepôjdem. Aj z toho dôvodu, že nevidím do tej problematiky tak, že by som sa k tomu mohol vyjadriť na odbornej úrovni. Proste mám na to nejaký názor, ale zároveň si hovorím, že aj ho nemusím mať, lebo ma len otravuje.

Názor?

Áno, čím je človek starší, tým chce mať menej názorov, však potrebuje aj žiť...

Keďže celé toto vzniká na báze nejakého vzťahu ku kráse, zdá sa, že ho máte pozitívny.

Vzťah ku kráse? No áno..

Takže hypoteticky, keby som bola škaredá, tak by ste neprišli?

S tými hypotézami je to tak, že keby bolo keby, boli by sme v nebi...čo ja viem, čo by bolo keby? Je to takto.

Ako teda Vy vnímate krásu, okrem tej ženskej? Čo Vás tak rozochveje za hrudnou kosťou? Ak ukážete na čokoľvek a poviete, že je to krásne, aké to má vlastnosti?

Jeden z takých dobrých stavov života je ten, že keď človek vo všetkom čo vidí, vidí krásu, zázrak existencie. A keďže to tak vníma, to slovo „krásny“ je pre také okamihy úplne adekvátne. Krása nesúvisí s pekným ani škaredým. Krása je niečo, čo sa približuje tej vždy hľadanej a strácanej pravde. Že to je niečo slovami ťažko uchopiteľné a pomenovateľné. Je to nejaký stav. Pre mňa je to stav vedomia. Lebo to vedomie vám dá pocit, že áá, krása. Samozrejme, že to cítite na fyzickej úrovni vždy, ale vedomie to nazve, a oznámi. A je úplne jedno, či je to je v galérii, na ulici. Je také „řčení“, a súhlasím s ním, že čo je pravdivé je krásne, a čo je krásne je pravdivé. Myslím si, že to má hlavu, pätu. Lebo pekný a škaredý je len úvod do tej problematiky. Najprv sa naučíme, čo je pekné a škaredé na základe konceptov iných ľudí. Rodičov, učiteľov, všelijakých iných. A raz sa snáď niekomu podarí pozerať sa na veci aj cez nejakú vlastnú optiku a vnímať ich ako krásne.

To by vysvetľovalo, že krása je aj v bolesti, alebo v prvom pláne v istej škaredosti.

Ba dokonca, je taká úplná absurdita, že napr. americký režisér Stanley Kubrick má viacero filmov o vojne, dva sú také že dosť brutálne. To sú tie Cesty slávyFull metal jacket. Jemu sa podarilo niečo neuveriteľné. Vojnové scény, ktoré on natočil sú krásne. Napriek tomu, že tie filmy ukazujú celú tú brutalitu tej veci, agresivitu, napriek tomu sú krásne. Ten spôsob akým sa on na to díva, povedzme filozoficky, že ešte aj v tom vidí akúsi výtvarnú krásu. Ale áno, aj v bolesti, a často aj v nejakej agresivite je nejaký druh krásy. Aj keď nie vždy to dokážem vidieť. Nedávno som išiel električkou, a dá sa povedať, že som videl "krásny" výjav. Mladý muž išiel so slúchadlami v ušiach, mal nejaký menší problém, a stál pri stĺpe kde je zastávka autobusu a tabuľa s tým cestovným poriadkom. A v hysterických výkrikoch kopal a päsťou udieral do tej tabule. To bol fantastický výjav, lebo som sa nad tým zamyslel na tej úrovni, že či to šialenstvo už je všade, alebo len vo mne sem-tam, proste dobré to bolo! (smiech)

Zaujímavý dotyk s krásou...(smiech)...a čo krása v hudbe? Lebo ste povedali, aj počas tej diskusie, že v slovenských rádiách je hrozne veľa braku. Čo teda pre Vás rozhoduje o tom, čo je hudba, a teda v istom zmysle „krásne“ a čo je už brak?

Pokiaľ z toho výkonu aj v tej hudbe cítiť istú vypočítavosť a snahu zapáčiť sa za každú cenu, a niekedy až takú tuposť, tak to je niečo, čo ja nemusím vnímať. Niekto má rád hudbu v sebe, a niekto má rad seba v hudbe. No. Tak to mám pocit, že to sú tí, ktorí majú radi seba v hudbe. A to druhé je, keď je to naozaj. Že je to akási výpoveď so všetkými tými rizikami, ktoré to prináša.

Čo potrebuje človek na to, aby to rozoznal?

No, ten typ popovej lascívnej hudby je veľmi vzrušujúci a môže napĺňať isté estetické potreby, alebo potreby akejsi zvukovej kulisy. Tá „iná“ hudba alebo ten „iný“ spôsob komunikácie a výpovede, vyžaduje istý výkon z obidvoch strán. To je špecifický svet, do ktorého môže byť človek zavedený. Môže to zavedenie aj prijať alebo odmietnuť. Ale keď ho príjme a naučí sa v tom systéme alebo v tom jazyku komunikovať, tak získava istý ďalší rozmer a iný spôsob vnímania, širší, ostrejší, iný. Aj keď si myslím, že toto všetko sa dá zahodiť a povedať len jednu vec. Stačí sa veciam otvoriť. Lebo tu vznikli aj také šumy a také nezmysly, že toto nedokážete počúvať, lebo to je ťažká hudba, to je intelektuálna hudba. Ľudia nie sú zvyknutí a nie sú vedení k tomu, že nič neriešte, normálne sa tomu otvorte a povedzte, že čo to s vami robí.

Robí z ľudí schopnosť vnímať umenie lepšie bytosti?

Pochybujem o tom, že by boli hudobní skladatelia alebo výtvarní umelci, ktorí robia silné veci, že by boli schopní jedného dňa zobrať zbrane do rúk  a ísť niekde strieľať. Nebodaj ich chodiť vyrábať vo voľných chvíľach. Čiže ja si myslím, že to má veľa vrstiev. Ale otvorenosť je základ. Predsudky, ktoré voči tomu máme, tie sú napínavé, no ale tak kto je dnes ešte schopný vnímať hudbu?! Záujem o vážnu hudbu prudko klesá každým rokom, aj v Európe, v tej Európe, ktorá to vlastne vygenerovala. A počet ľudí, ktorí sa o to zaujímajú a chodia na koncerty je stále menší a menší .

A čo keby všetko na celej zemeguli bolo KRÁSNE. Ľudia by boli krásni, hudba aj umenie by bolo iba krásne, v zmysle kvality. Všetko by bolo na vysokej úrovni. No nie je krásne, že ja si môžem vypočuť napríklad novú pieseň Mariky Gombitovej a zvolať PREBOHA!? Nevynikne práve krása v porovnaní s niečím, čo práve krásne nie je?

Aby bol priestor na žitie dobrý pre všetkých, je dobré aby bol pestrý. Takže keď žijeme v spoločnosti, ktorá umožňuje, že vzniká povedzme aj brak, alebo veci veľmi prvoplánové a zároveň vzniká aj to vysoké umenie, znamená to, že spoločnosť je do istej miery v poriadku. Z pohľadu môjho európskeho. Akonáhle sa to zúži a povie sa, že bude LEN to, alebo LEN ONO, tak to je fašizmus.

Boli aj časy, keď sa priestor umelo zužoval..

A to bolo spojené s veľkým terorom pochopiteľne. Ale paradoxné je, že aj tie zúženia vygenerovali strašne silné a odvážne veci. Šostakovič v 50. rokoch v Rusku, keď mu život visel na vlásku každý deň, mal na jednej strane zákazky štátne, ktoré sa mu vôbec nechceli písať, ale musel to robiť, aby prežil. Na druhej strane napísal jednu z najsilnejších a najodvážnejších hudieb 20.teho storočia. U nás poznáme len variant, že tá "rieka" je pomerne široká. Aj za toho socíku to ešte bolo relatívne mäkké. Takže súhlasím, nech žije aj jedno aj druhé, aj tretie aj štvrté.

Pýtala som sa preto, lebo ma zaujíma, prečo sa všetci snažíme zdokonaľovať. Rozvíjame sa, pracujeme na sebe, zvonka i zvnútra...načo, keď aj tak raz všetci umrieme?

Načo to robíme?

Hej.

No tak, ja neviem...ale verím, že keď sa tu niečo naučíme po tej stránke toho vedomia, tak máme veľkú šancu, že keď to telo jedného dňa opustíme, tak ten duch bude na istej úrovni a mohol by sa skôr realizovať v iných súvislostiach, než ako sa vracať sem, do tohto slzavého údolia. (smiech) Ale jedine v prípade, že má istú výbavu.

Takže na ezoterickú vlnu sme zabŕdli...

Hej, ezoterická vlna, ale ako koncept sa mi to páči, ako pohľad na život. Dáva mi to zmysel, logiku. V tomto všetkom som ochotný nevnímať nejaké pocity viny, hriechu, strašenia peklom, poslednými a inými súdmi a také veci, čiže mne je toto sympatické, ale bohvie. Dobre sa o tom číta, dobre sa o tom hovorí a človek rád tomu občas uverí, lebo sa dá do toho položiť. Ale akokoľvek, my nepoznáme iný stav, ako stav existencie. Stav neexistencie nepoznáme. Nevieme, čo to je neexistencia. Čuduj sa svete. Z toho by sa dalo ľahkou logikou aj odvodiť, že stav neexistencie je nereálny. Že existencia je stála. Že sú jej rôzne formy. Je tu to tajomstvo nad nami. Ako povedal raz jeden múdry chlap, na konci celého procesu poznania ostáva horizont tajomstva.

OD MAĽOVANIA K HUDBE

Andrej Šeban v maminom náručí, pri klavíri

Andrej Šeban v maminom náručí, pri klavíri

Aké ste mali detstvo?

Jednu z fotografií mám takú, ešte nemám ani dva roky, mama ma drží a dotýkam sa klávesov klavíra, ktorý mám dodnes, lebo som ho zdedil. Je to zvláštna forografia, pretože som tam taký malý, jednou rukou v tej klaviatúre a pozerám sa veľmi, veľmi ďaleko. (smiech)

Môžete mi ju poslať?

Nemám ju v takej forme, ale pohľadám ju... A keď som si už niečo uvedomoval, tak si pamätám, že keď som zaspával v posteli, počul som hudbu. Veľmi dobrú, a takú, kde bolo strašne veľa nástrojov. Bol to taký nádherný prúd hudby, najbližšie to má asi k Charlesovi Ivesovi. Raz sme sa v nejakej chvíli bavili o tom s Oskarom Rózsom a on mi povedal, že mal to isté, keď bol chlapec.

Takže, "mami mami, prihlás ma na hudobnú", bola to Vaša iniciatíva?

Nie nie, ja som bol skôr maliar. Od detstva som kreslil. A keďže sme mali klavír, starý otec, môjho otca otec rozhodol, že budem hrať na klavíri a zapísali ma na súkromné hodiny. To bolo veľmi bolestné obdobie, lebo sme mali v tom čase rakúsku televíziu, a tam práve o siedmej večer chodili kreslené filmy, a to som ja strašne ľúbil. Hodiny boli ale tiež o siedmej. To bolo na roztrhanie srdca! Ale moja mama a jej dvaja bratia boli veľkí fanúšikovia Beatles, mali doma aj elektickú gitaru, aj akustickú, aj organ, a čojaviem čo, a ja som tam chodil na návštevy a furt som tam brnkal na tie gitary. Potom prišli platne z Juhoslávie, ale hlavne začal chodiť časopis Bravo, pašovaný z Rakúska, a tam boli fotky tých kapiel. A to si pamätám ako dnes, bola tam odfotená skupina T.REX. Marc Bolan stál na pódiu s gitarou, svetlá, vlasy, všetko bolo! A vtedy som si povedal, že TOTO ja budem robiť a odvtedy som na tom nezmenil ani notu! ( smiech) A dnes si uvedomujem, že mám jedno obrovské privilégium. Nikdy som nemusel chodiť do práce, nikdy v živote som nebol zamestnaný.  A to si veľmi vážim. (smiech)

Kde sa vo Vás brala tá odvaha?

Ja ani neviem, ja som len išiel, išiel a nebol som ochotný sa s nikým baviť o tom, že by to malo byť nejako inak. Proste, tudy cesta vede a vybavené!

HUDBA PRE NIKOHO

Hovorievate, že pri hudbe pracujete s nekonečnom, máte predstavu, kade by ste sa chceli teraz vydať, čo skúsiť?

Krzyzstof Penderecky na margo súčasného hudobného vývoja povedal, že hudba je unavená a potrebovala by si oddýchnuť. Takže, je veľká otázka, čo ďalej, a či vôbec niečo ďalej je. Ja si robím svoje experimenty. Teda ľudia to tak vnímajú, že sú to experimenty. Mám v tejto chvíli v podstate tri CD hotové. To je môj projekt, na ktorom dlhodobo pracujem, a teda k tomu sa schyľuje, že jedného dňa to výjde. Volá sa to Hudba pre nikoho, aby bolo jasné, že nemusí sa nikto namáhať. To bol koncept. Nikdy som sa nebrzdil, ale teraz som si povedal, že idem jak malé decko.

hudobnou kariérou tohto výnimočného gitaristu, skladateľa a producenta vás stručne a vtipne prevedie dokumentárny film Časozber 

Takže ste sa hrali...

No, povedzme, že som sa na to pozrel ešte inak. Bral som to ako nejaký surrealistický princíp v tom, že zachytím ten prúd vedomia tak, ako ide. Chodil som do štúdia s nejakou predstavou ako na to pôjdem, čo sa týka nástrojov. Ako ich použijem, zapojím, ale keď som hral, či to bola gitara alebo či som spieval, dával som strašný pozor, aby som neriešil, či tam je Fis, Dis, Mis, alebo či to je na 5, na 6, na 8. Jednoducho som mal voľné ruky a nechal som to, nech si to ide kam to ide. To robievam aj na koncertoch, hlavne keď hrám sám.

A práve táto oblasť Vašej tvorby sa asi nestretá s veľkým nadšením u poslucháčov?

S tým ja aj počítam. Preto sa to volá Hudba pre nikoho. A to ma zaujíma stále viac a viac. Kde je to, „to ďalej“...ja mám pocit, že ja TO počujem, ale že poslucháči to ešte nepočujú, že tam ešte nie sú. A nevadí mi to. Teraz ide vyložene len o môj individuálny zážitok. Keď to niekto príjme hurá, keď to nepríjme nikto, hurá. Nemôžem si to nechať ujsť vo svojom živote, že by som takéto neurobil pre seba, keď mám tú možnosť a keď mám predstavu o tom, ako to má vyzerať.

Čo je podľa Vás vlastne hudba?

Ja to hovorím aj mladým hudobníkom, mojim žiakom, sem tam nejakí sa nájdu, že nech sa pozrú napríklad na strom, či sú schopní strom vnímať ako hudobnú kompozíciu. Či tam vidia nejaké veci paralelné s hudbou.

A vidia?

Väčšinou nevidia. Ale ony tam sú! Lebo prvá vec, ktorá je úplne všade je rytmus. Zásadná vec existencie. Všetko sa akýmsi spôsobom pohybuje, aspoň tak to zatiaľ vnímame. Akýkoľvek pohyb, akýchkoľvek častíc sa vyznačuje tým, že má nejakú periodicitu, alebo je úplne chaotický, stále má nejaký rytmus. A ten rytmus je v istej chvíli počuteľný. Keď sa ocitne v prostredí, kde je vzduch a tie malé čiastočky sa v ňom pohybujú. Napríklad keď takto mávam rukou, to nepočujeme, lebo ten tlak je taký malý, že naše ucho to neregistruje, ale v skutočnosti to zvuk vydáva. A existujú teórie, ktoré hovoria, že TOTO VŠETKO je hudba. Ten tanec atómov a pieseň tých častíc. Z pohľadu poeticko-mystického je teda hudba všade. Samozrejme, že hudba 20. a 21. storočia je toho plná. Ja nie som jediný, kto tak uvažuje a v hudbe koná.

Inšpirácia k Vám teda prichádza v podobe zvukov?

Áno, veď my si vlastne často ani vôbec neuvedomujeme v akom zvukovom prostredí sa pohybujeme! Keby ste teraz išli po ulici a nahrali si na diktafón všetky zvuky z ulice, ani by ste neverili, čo tam všetko máte.

Verila! Ja počujem dobre!

No hurá! Hráte na niečo?

Hrala som na klavír.

Už nehráte? Máte pekné ruky, mohli by ste.

Nemám ja také tvorivé schopnosti, ale nezachádzajme ku mne..Mária Švarbová, mi o sebe v rozhovore povedala, že je veľmi šťastný človek, taký hravý a veselý, a že si fotením kompenzuje tú druhú stránku. Vy ste taký aká je vaša hudba?

No, ja neviem, čo poznáte...

Keď sa povie Andrej Šeban, ľudia si Vás skôr spájajú s pomalšímí a hĺbavejšími vecami.

Asi od Bezvetria sa to všetko odvíja. Bezvetrie bola taká zlomová vec v mojom živote. Je to o tom, o čom to je ...A..asi hej, ten melancholický moment je vo mne dosť prítomný. Alebo potom irónia a satira, až nejaký sarkazmus. Taká tá naozajstná veselosť sama o sebe, no neviem...Nedávno som prišiel na návštevu do ateliéru k jednému umelcovi, (Marekovi Ormandíkovi), a na plátne mal nakreslenú pračudesnú postavičku ...takú až komiksovú postavičku usmiateho čudného pajáca. Len tak, jedným ťahom. A ja že preboha Marek a toto je čo? A on, že to je veselý k....t. Tak, to ja nie som. (smiech)

Máte zjavne veľmi blízko k tomu výtvarnému umeniu, čo keby ste sa nakreslili? (trhám papier z poznámkového bloku a podávam Andrejovi)

TO SNÁĎ NIE! Ha ha ha...Toto sa mi páči! Zuzana nie (smejúc sa), to ešte odo mňa nikto nechcel, aby som sa nakreslil! Roky som nekreslil. To nie! Ja sa mám nakresliť?! Nerobte mi to! To nedokážem. To by som bol určite sprostý a vulgárny.

ten moment, keď žena rozosmeje muža...foto: Zuzi Svak

ten moment, keď žena rozosmeje muža...foto: Zuzi Svak

Veď máme čas, porozmýšľajte, nemusí to byť hneď.

Hej? Toto ešte odo mňa nikto nechcel, aby som sa nakreslil (smiech) Potom sa nakreslíte aj Vy?

Nie, ja nie, ja nekreslím. Nekreslím a nespievam, nejaké ďalšie otázky?

Škoda! Hej, no mám, množstvo! (smiech)

To máme spoločné, Vy ste svoj blok prelomili, môj trvá.

Máte blok?

No, z toho spievania napríklad. Ja si nespievam ani sama pred sebou.

Nikdy ste to nerobili?

Niekedy...ale vzhľadom na vysokú mieru perfekcionizmu mám pocit, že kým je tá hudba vo mne, že si úplne všetko pamätám a jasne počujem, každý tón, ale ako to lezie von, tak sa to netriafa (smiech). Takže to radšej zamknem a nedám to von.

To by ste si nemali takto robiť.  Spev je. Spev je....smiech...

No dobre, porozmýšľajte...

Hej, aj Vy!

Ja nad čím?

Nad tým spievaním.

Jaj, mm.

Nie?  No viete čo....Ja som vždycky spieval, aj ako malé decko, potom sa to tak na chvíľu posralo, potom som zasa spieval...

Ja som spievala ako malé decko veľmi, bola som také exhibicionistické decko.

Ja tiež!

A potom sa to nejako zlomilo, asi v puberte...

Ja viem presne, kde sa to stalo mne!

Áno, čítala som, že Vás nútili spievať tú ruskú hymnu za trest pred tabuľou.

No, to bol veľký zážitok, ale napriek tomu, už keď som mal 18, tak som spieval, síce nie úplne sólo, ale také druhé hlasy som spieval.  A doma pri klavíri som si spieval furt. Tancujete?

foto: Zuzi Svak

foto: Zuzi Svak

Tacujem a veľmi rada, to je asi jediná forma sebaprezentácie, kde nemám blok a kde mi absolútne nezáleži na tom, ako vyzerám...

To musíte byť ešte krajšia v takej chvíli...Kam chodíte tancovať?

Najčastejšie tancujem po kuchyni.  (smiech)

Dá sa to vidieť? (smiech)

Nestreamujem to zatiaľ, ale pouvažujem nad tým .. Ale, vráťme sa..

Hej, vráťme sa...

Text jednej Vašej piesne: „nepýtaj sa ma, otázky sú nebezpečné, odpovede večné“...keby sme sa toho držali, tak asi tento rozhovor nevznikne...vnímate to tak v živote, že je lepšie mlčať?

Tak hovorí sa, že mlčať je zlato...a myslím si, že plus mínus to tak funguje. Ja som si aj povedal, že už nikdy nebudem dávať rozhovory. Keď si ich potom spätne čítam hovorím si, že ľudia to vnímajú tak, že človek dá rozhovor a myslia si, že to sú jeho všeplatné, večné, definitívne postoje a názory. Málokto si uvedomuje, že v tej chvíli ja ani veľmi dobre neviem, čo hovorím. Nechám to tak, nech si to plynie a beriem to ako výpoveď tej chvíle. Takže, keď som ja toto napísal, bolo to obdobie, keď som prvý krát začal dávať niečo na papier, a písať pesničky s textami. Vychádzal som len z toho, čo som v tom období zažil. A to už je dávno preč a pritom stále tu..a to je celé.

ODHALENIA, POROZUMENIE, POCHYBNOSTI

Unavuje Vás pomenúvať veci, pocity slovami?

Vôbec ma to neunavuje, robím to v hlave stále. Až do chvíle keď si to uvedomím, že to robím. Až si poviem, už si daj pokoj. A keď to robím, že sa o to nejako starám, tak potom keď príde na takúto situáciu ako je táto, začne to tak zo mňa všetko vypadávať. A ja to počúvam a hovorím si, že hm, to som ani netušil, že toto si myslím..alebo aj nemyslím..A zároveň, viete ako je to s pomenúvaním. Aj keď niečo naozaj spoznáme, alebo sa tomu priblížime, v slovách je to takmer nerealizovateľné. Na konci sa to aj tak všetko odohrá na tej emotívnej úrovni. Snažíme sa to s niekým zdieľať a niekomu odovzdať, snažíme sa aj o to, aby nám nebodaj aj niekto rozumel a vedel to prijať. Ale ukazuje sa, že až tak sa to nedá.

Je pre Vás dôležité, aby Vám ľudia rozumeli? Skrze Vašu hudbu, ale aj celkovo.

Je pre mňa dôležité, keď ľudia chodia na koncerty, to sa mi páči, mám to rád. Mám rád keď to počujem z toho potlesku, že je to naozajstná odozva, že to akýmsi spôsobom  prijímajú. Nemyslím si, že mi môžu rozumieť absolútne. Tak ako ja nerozumiem nikomu absolútne, ani sebe, to sa nedá. Milujem živé hranie, Vždy som to mal rád. Na jednej strane je to obrovský stres, ale ten pocit po tom..

Aký bol Dežo Ursíny? Rozmýšľajte inak paralelne aj nad tou kresbičkou...

(smiech)..No Vy ste! Aký bol Dežo, no to ja neviem, až tak som ho nepoznal...

Aká bola spolupráca s ním?

Veľmi inšpiratívna.

Porovnávajú Vás s ním niekedy.

Viem. Niekedy ma to dosť serie a niekedy mi to je jedno. Poviem Vám to na príklade: Keď si zoberiete Princa, Prince je James Brown a Jimmie Hendrix dokopy v jednej osobe, fantasticky spojený. Keď si vezmete akýchkoľvek černošských jazzových spevákov, alebo bluesových, všetci majú jednu vec spoločnú. Ten spôsob vyjadrenia, jazyk, frázovanie, aj na nástroje aj v speve. To sa isté dá povedať o flamencu, o nejakej čínskej hudbe. Vždy je to teda akási tradícia, ktorá sa len rozvíja. Takže je jasné, že keď človek pôjde poctivo po slovenskom spievaní, tak sa to začne pohybovať niekde medzi Dežom a Jarom Filipom, a tým pádom Richardom, pretože to je deklamácia. A potom..Keď ma chcete porovnávať s Dežom..Kto má na to gule nech si sadne, zoberie si Dežove pesničky a moje pesničky a poďme sa baviť o jeho harmonickom myslení a melodickom a formovom, rytmickom..a skúsme nájsť nejaké rozdiely.

Ľudia napríklad zvyknú hovoriť, že je to pocitovo také isté..

No ale však zase sme doma. Ten pocit z tých černochov čo mám, vždy ich uvádzam ako príklad, lebo je to strašne silná kultúra, to je vlastne ten istý pocit. Nestane sa, že príde čierna hudba, ktorá vás ovalí úplne inou emóciou. Pretože to je ten koreň a oni sa oňho starajú a veľmi poctivo. Africká čierna hudba má zasa úplne inú emóciu. Samozrejme, že pocit z toho je viacmenej ten istý, pretože to je to slovenské, slovanské.

Evidujete súčasných mladých hudobníkov? Existujú takí, o ktorých dokážete povedať, že sú dobrí?

Katarzia je napríklad pre mňa veľmi úprimná. Aj keď vrámci toho hudobného vyjadrenia je to insitné, vôbec mi to nevadí pretože je to čisté. Tomu sa nedá ubrániť. Ale viete ako vznikajú pesničky v slovenskej pop music..

Povedzte.

Príde mladý pesničkár s klavírom alebo gitarou, na ktorých vie vylúdiť pár tónov, a zahrá pesničku, ktorá je celá na obraz tých amerických vzorov. Ešte si do nej aj pospevuje také nezrozumiteľné anglické nápevy. A potom sa snaží nájsť nejakého zúfalca, aby na to našróboval slovenčinu. A tam vznikajú tie problémy, že to sa proste nedá. Alebo len veľmi ťažkopádne. Slovensko si zvyklo, že je spevák, skladateľ a textár. Ale Dylan nemal svojho textára, ani Queen nemali svojho textára, ani Prince ..z toho dôvodu, že oni to rozprávajú tak ako to majú. A preto je to také silné.

Hovoríme väčšinou o mužoch, čo naše speváčky?

Od dôb kedy ja žijem na Slovensku nemáme tu nijakú výraznú a silnú speváčku. Silnú ženu, ktorá by bola krásna, sexi a otvorená. Na tom javisku musíte byť holí. Nemôžete sa za niečo skrývať. Keď sa skrývate, tak to nefunguje. Keď výjde na javisko Shade, 99% publika má chuť okamžite sa s ňou milovať. A to je jedno, či sú to ženy alebo muži. Je to proste tam! Tá energia! A nie je to o tom, že by spievala lascívne texty alebo také niečo. Je jednoducho žena a nehanbí sa za to. Ukazuje to, že aha tu som. Toto nijaká slovenská speváčka nemá. Zatiaľ. Bez toho sexuálneho momentu je to mŕtve, nepríťažlivé, v tom najčistejšom slova zmysle. Nneviem, či mi rozumiete..to nie je chlípnosť, to je proste principiálna vec.

Ale áno, veď sexuálna energia reprezentuje život, oheň...

Kedy naposledy ste počuli nejakú slovenskú speváčku zaspievať niečo o láske tak, že by všetci muži, chlapci, padali na zadok? Hovorím to aj mladým dievčatám, že buď trenky dole a musíte tam stáť holé, alebo to budú len také bľaboty. Ale ony sa boja toho odhalenia, lebo je nebezpečné. Ja to poznám, Viem, čo sa dialo, keď vyšlo Bezvetrie.

Čo sa dialo?

No užil som si svoje a napočúval sa toho dosť..a robilo mi to zle, a ťažko som to niesol. Ale kto nemá túto skúsenosť netuší. Poviem Vám iný príklad. Dežo Ursíny keď natočil platňu Ten istý tanec, ktorá je jediná, kde si naspieval svoje texty. Málokto to pozná, podľa mňa jeho najlepšia, je to dvojalbum. To už bol Dežo, ktorý mal rakovinu. Mal za sebou tých svojich 14, alebo 15 skvelých albumov, a to všetko, čo zažil, a napísal prvý raz v živote texty tak, jak to o ňom je. Sú tam brutálne veci. V jednej pesničke sa pýta svojej ženy, že „je moja rakovina tvoja vina?“ a kadečo tam je. A teraz natočil to, už to bolo nahraté, a keď si to celé vypočul a videl sa asi v tom, ja už neviem presne ako to bolo, zavolal tomu producentovi a spýtal sa koľko by to stálo, keby to celé zmazali. Že on to zaplatí všetko, ale že to chce zmazať. A Štrpka, s tým pánom producentom ho týždeň prehovárali, aby to neurobil. To bol chlap po 40tke, s tými skúsenosťami, ktoré za sebou mal a keď to videl, tak ťažko zapochyboval a okamžite sa toho asi aj zľakol. A to sú veci, ktoré som ja vtedy vôbec nechápal. Až keď som sa v podobnej situácii ocitol sám...

Moment pochybovania je u umelcov častý, pochybujete tiež?

Samozrejme. Vždy. Videli ste film Birdman?

Ešte nie.

Tak choďte na to. Je to aj o tomto. Viete, v tejto krajine málokto rozpráva o pochybnostiach, všetci sme dokonalí. Keď priznáte, že ste v istých chvíľach slabý, že neviete kam z konopí, všetci po vás skočia a začnú do vás kopať s veľkým nadšením, pretože to tu všetkých baví. Jeden režisér tieto pocity pomenoval ako popôrodné depresie. Že človek sa na to dieťa teší, potom sa to narodí, ten prvý  moment je veľmi silný, a potom príde realita.  Začať niečo je veľmi jednoduché, ale dokončiť to...Koniec je proste vždy veľmi napínavá vec. Skončiť čokoľvek je veľmi ťažké, či sú to vzťahové veci, alebo pracovné. A po čase ho to začne zabíjať, pretože o tom všetko vie a nemá od toho odstup....Keď vyšlo Bezvetrie, dnes to už môžem povedať.. ja som si to asi 3-4 alebo aj 6 mesiacov denne púšťal v aute asi tak 150 krát. Z toho 75 krát som bol presvedčený, že je to geniálne a 75 krát som mal pocit, že je to úplná volovina.

Namiesto toho, aby ste to nechali tak a preladili sa na niečo iné....

Vtedy som nemal toľko skúseností, dnes už s tým viem lepšie narábať. Ale ten moment pochybovania, výstupov a pádov počas toho procesu, je stále ten istý. Otázka je, ako sa s tým človek vyrovná. Poznám aj ľudí, ktorí rozrobili x vecí a nedokončili ich. Lebo sa boja odhaliť a povedať strácam sa, pochybujem, nenávidím to! To nikto nepovie, lebo to je slabosť a tú slabosť niekto zneužije a kopne do toho. A to strašne bolí. Pričom, sú to všetko aj tak len ilúzie (smiech).

Hovorí sa, že najväčším problémom tohto sveta je, že hlúpi ľudia sú sebavedomí a tí múdri pochybujú. Teší Vás toto vyhlásenie? Je to dostatočná náplasť?

(smiech) Áno teší, je to pekný koncept. Pochybujem, teda patrím k tým múdrym. Hurá!

Už sa Vám niečo v hlave urodilo? Myslím na tú Vašu vizuálnu podobu...

Smiech...To tu nemôžem, to by som bol vulgárny...

Okej..vráťme sa k spievaniu. Vám sa podarilo definitívne prelomiť blok, chodíte stále na hodiny?

Chodím.

A dáva Vám to niečo?

No ježišmária, jasné. To je veľmi zázračná žena, nepoznám takú inú (Lukrécia Bílková pozn.red). To je žena nesmierne inteligentá a...ťažko Vám to popíšem, ona je úžasná, aj čo sa týka vzťahových vecí. Strašne rád tam chodím. Je to taká moja každotýždenná vzpruha. Má neuveriteľnú schopnosť človeka nakopnúť. Veľa som sa tam naučil a stále sa u nej veľa učím. Každý deň na ňu myslím tisíckrát keď niečo robím. Vrelo by som Vám to odporúčal.

UMENIE A KRAJINA

Čo si myslíte o kultúre ako o vývoznom artikli krajiny? Na základe čoho by štát mal vyberať, a potom aj podporovať umenie a konkrétnych umelcov?

Ak by Slovensko mohlo niečo vyvážať, a naozaj za plné vlaky, lietadlá a lode, tak je to určite komplex menejcennosti. To by sme svetu mohli doručiť v obrovských dávkach. A tiež schopnosť hanbiť sa sami za seba. A od toho sa to odvíja. No..to je tak na 300 hodín rozprávania...

Tak to nie! Tak teda ďalšia otázka!

(smiech) Potom takto: Jedna vec je ten štátny aparát a všetci okolo toho. To sú ľudia, ktorých to v skutku nezaujíma.

foto by Zuzi Svak

foto by Zuzi Svak

A prečo sú tam takí?

Pretože to je tradícia. Keď máte nejakého molocha administratívy, tam sa nemôže objaviť nejaký otvorený mozog, lebo ho odtiaľ vyštvú. To sú dva nekompatibilné svety.

A Vy v to neveríte, že sa to tu raz zmení?

Nie, neverím v to. Ani náhodou.

A ako s tým dokážete žiť?

No, to nesúvisí s tým, či v to verím alebo nie. Myslím si, že keď všetci budeme robiť individuálne veci istým spôsobom, tak sa to začne meniť. Ale či to tak budú robiť aj ostatní neviem..nech si robia čo chcú.

Pôjdete voliť?

Už nepôjdem. Na to nie je žiadny dôvod, to je ilúzia, nezmysel.

Tak dobre, vráťme sa radšej k hudbe.

(smiech) Vráťme sa!

Naposledy ste koncertovali pred rokom. Nechýba Vám to?

Šialene, ježišmária, ja by som hral furt! Ale realita je taká, že je to veľmi drahý koníček.

Čo také optimistické na záver by ste mohli povedať, aby to nevyznelo, že, ten Šeban je taký skeptik...

Čo dobré? (smiech)  Tak neviem..Ako, v tejto krajne?

Hej, v tejto krajine. Počúvate napr. hudbu iných ľudí? Napríklad, ja neviem.. Godára? Tak, že Vás niečo aj povznesie, že by ste to aj ocenili? Že, joj, dobre to spravil ten Vlado...

Tak samozrejme, že Vlado urobil veľa dobrých vecí, ale teraz sa mi zdá, že mlčí.

A zasa!

No a ja za to môžem?! (smiech) Taká je pravda, aspoň sa mi zdá..Viete, keď si ja niečo pustím, a po 10tich, 20tich sekundách to spoznám, ten typ hudby, už to nepočúvam. Akonáhle sa ozve niečo, čo ma zaujme, tak si to vypočujem..ale v zásade som už za tie roky počul všeličo a uši mám unavené, tak si ich šetrím.

Tak to ja sa novou hudbou nadchýňam skoro denne. Môžete mi závidieť! 

Ja Vám závidím, a keby len tú hudbu... 

                                                                                                                    foto: SITA

                                                                                                                    foto: SITA

Andrej ŠEBAN

Narodil sa v roku 1962 v Bratislave. Už ako sedemročný študoval hru na klavír, neskôr ukončil štúdium hry na klasickú gitaru. Za sebou má tiež súkromné hodiny kompozície, klavíra a hudobnej teórie. Na FFUK absolvoval hudobnú vedu. Stále chodí na hodiny spevu k Mgr. art. Lukrécii Bílkovej. Debutoval ako hráč na klávesové nástroje, gitarista a spevák v popovej skupine Nervy. S Jánom Fabrickým a s Jurajom Burianom hral aj v jazz rockovej formácii Míting. V roku 1980 spolu s Mariánom Greksom založil hard rockovú kapelu Demikát. S Paľom Haberom hral v skupine Tristo hrmených. Je autorom hudby k filmu Slané cukríky (1986) režisérky Evy Štefankovičovej. V 80. rokoch sa stal členom skupiny Banket Richarda Müllera, zároveň začal hrávať v skupine Combo Petra Lipu.

Andrej Šeban je mnohostranne zameraný gitarista, ktorý ako štúdiový hráč, ale aj ako koncertný hudobník spolupracoval s mnohými domácimi i zahraničnými osobnosťami z rôznych hudobných žánrov (Pavol Hammel, Gábor Presser, Ivan Kral, Gary Husband, Mark a Michael Mondesir, Dežo Ursiny, Richard Müller, Peter Lipa, Marika Gombitová, Robo Grigorov atď.). V 90. rokoch viedol vlastnú inštrumentálnu skupinu Ash Band (známu aj pod názvami Esh Band a Andrej Šeban Band), v roku 1996 stál pri zrode sprievodnej skupiny Lipa-Šeban Band. Bol spoluzakladateľom progresívnej rockovej skupiny Free Faces.

Z kreslenej podoby A. Šebana napokon nebolo nič. Ale prázdny papier o ňom vlastne asi aj tak vypovedá najviac.  V prepise preformuloval približne tri slová, ako sám povedal, pre dobro čitateľa, aby mu jednoznačne porozumel. So zverejnením statí o nakreslení sa a o Dežovi trochu váhal, v rozhovore mi ich napokon umožnil ponechať, za čo mu ešte raz ďakujem. Veľmi. 

Z kreslenej podoby A. Šebana napokon nebolo nič. Ale prázdny papier o ňom vlastne asi aj tak vypovedá najviac.  V prepise preformuloval približne tri slová, ako sám povedal, pre dobro čitateľa, aby mu jednoznačne porozumel. So zverejnením statí o nakreslení sa a o Dežovi trochu váhal, v rozhovore mi ich napokon umožnil ponechať, za čo mu ešte raz ďakujem. Veľmi. 

                                                                                                               © Zuzana Závodská